vybaviť dok.
1. postarať sa o získanie al. uskutočnenie niečoho (obyč. úr. postupom); vykonať, zariadiť: v. si potvrdenie, pas, dôchodok, v. niečo osobne, telefonicky, v meste nič nev-l; v-li mu prijatie u ministra
2. uviesť do poriadku isté úr. veci (úkonmi vyplývajúcimi z prac. povinnosti): v. spis, agendu, posúriť v-enie žiadosti, nev-ená pošta; v. stránky, v. cestujúcich
3. vystrojiť (potrebným): dobre v-ené sídlisko, televízor v-ený tranzistormi
● v. si s niekým (osobné) → účty;
nedok. vybavovať
// vybaviť sa
1. dokončiť (istý úkon, povinnosť ap.), odbaviť sa: na colnici sme sa rýchlo v-li
2. prísť opäť na myseľ, objaviť sa (v predstavách): v-la sa mu zabudnutá udalosť;
nedok. vybavovať sa
// vybaviť si vyvolať si opäť v mysli, prestaviť si: živo si v-l tú situáciu;
nedok. vybavovať si