hic m.
1. csl silný plameň, prudké horenie, spôsobené väčším prívodom vzduchu: Na kramľu treba mocní hic (Lipt. Hrádok LM); Černé uhlí dáva dobrí hic (Šurany NZ); Ślosar puśčil hidz na źeľezo (Studenec LVO)
2. csl horúčosť, páľava (o ovzduší): V baňe bou̯ velkí hic (Ban. Štiavnica); Ked došli hice, tak obilé skúrej uzráu̯o (Štefanov SEN); Ot peca idze taki hic, že figeľ vitrimac (Studenec LVO)
3. or, gem expr. zlé postavenie, nepriaznivá situácia: No, chlape, aľe si ti teraz v hici, keď veďa̋, čuo si urobiu̯ (Krivá DK); Ale búl v hicu! (Nandraž REV); hicový príd. k 1: hicoví oheň (Dobroč LUČ, Sládkovičovo GAL)
hicový p. hic