pytač -a m.
1. uchádzač o ruku dievčaťa: mala veľa p-ov a nevydala sa
2. prostredník uchádzača o ruku dievčaťa: poslať p-ov
pytač -ča pl. N -či m.
nápadník kto sa o niečo, o niekoho uchádza • uchádzač: nápadník trónu, uchádzač o trón • pytač (uchádzač o ruku dievčaťa): mala veľa pytačov, a nevydala sa • ženích: nájsť si ženícha • hovor. štramák • subšt. šamster • hovor. zastar.: vohľač (Timrava) • vohľadník (Záborský)
pytač p. uchádzač, nápadník
uchádzač kto sa o niečo uchádza • kandidát • čakateľ: uchádzač o miesto, o štátne občianstvo; kandidát na poslanca • žiadateľ: vyhovieť žiadateľovi • ašpirant: ašpirant na majstrovský titul • koncipient (uchádzač o advokátstvo) • nápadník: dievča má nápadníka • pytač (uchádzač o ruku dievčaťa): mala veľa pytačov, a nevydala sa • zastar. uchádzateľ (Vajanský) • hovor. zastar.: vohľač (Timrava) • vohľadník (Záborský)
pytač, -a, mn. č. -i m.
1. kto si chce vziať dievča za ženu, nápadník: Keby ste sa chceli vydať, mali by ste na každý prst pytača. (Al.) Prišiel vážny pytač, profesor, prisľúbili mu dievča. (Vans.) Pytačov mala kopu, každému však dala košík. (Urb.)
2. kto pri pytačkách miesto mládenca pýta dievča o ruku: Prosil, aby mu šiel za pytača. (Vans.) Pytač začal pýtať nevestu. (Zgur.)
pytač i pýtač m. 1. slobodný muž uchádzajúci sa o ruku dievčaťa, nápadník: Ňeviem, či som bola pekna, či ňie, mala som hodňe pitačof (Or. Jasenica NÁM); Mám veru moc pitačou (Bobrovec LM); Prišou̯ petač, maľi sme ďiouku hodnú, bola súca na vidaj (Ábelová LUČ); Vaša Anča tušim mala čera pitača (Lapáš NIT); To ból už jako pitač, ket prišól, oni mna cískali zanho (Častá MOD); Odrucila pitača (Chrasť n. Horn. SNV); Mala barz veľo pitačoch (V. Šariš PRE) 2. svadobný hodnostár, ktorý v mene mládenca obradne žiada dievča za ženu (obyč. starejší ženícha): Keť sú odáuki, iďe pitadž z mladím zaťom g roďičom ňevesťiním a vipíta si od odavača ňevestu (Blatnica MAR); Našej ďeďine sa dvaja pitači, ale hadam povieme strícovi Tonovi, ten robia peknú odobierku (Návojovce TOP); I vipitovaľi na svadzbe, to robil pitač (V. Kazimír TRB); pitač (V. Dvorany TOP, Žalobín VRN, Jenkovce SOB) 3. iba mn. č. spoločnosť, ktorá príde slávnostne žiadať súhlas rodičov dievčaťa so sobášom (obyč. nápadník, jeho rodičia, starejší): Buďe sa už zaisťe vidávať, čera mala pitačou (Martin n. Žit. ZM); Pítašie nám prídu (Kociha RS); Miseli pítášó pora̋dne nahoščič (Kameňany REV); Mali zme pitačóv (Bošáca TRČ); Ve mlíňe svieciľi huboko do noci, ľebo hím prišľi pitači g dzievce (Brvnište PB); Pitače prišľi ju spitovac, žebi išla za ňeho (Dl. Lúka BAR)
pytač m 1. kto niečo pýta, prosebník: rogator: prosebnjk, žebrák, pitač; repetitor: pitač, znowu žádač; petax: pitač, orodovač (KS 1763) 2. kto si chce vziať dievča za ženu, nápadník: aby prjchod Telemacha pitače Penelopi nezmerkowaly (PT 1796) 3. kto pri pytačkách namiesto mládenca pýta dievča o ruku: tamten (:mladoženjch:) sweho družbu, pitacža neb stareho swata ma (KoB 1666); moga matka mluwi: gestli prigdu pitače Szylassiho, že rožnem na nich pugde (ŠTÍTNIK 1700); (komár) pozval szi za pitacsa nyeboskeho vrabcza (CPM 1768); -ka ž k 1: petitrix: orodownica, pitačka, prosytélkyna (KS 1763)