onen, oná1, ono2 v m. a s. G oného/onoho D onému/onomu, v ž. G a D onej mn. oní, ž. a s. oné zám. ukaz.
1. odkazuje na niečo časovo vzdialené al. už skôr spomínané (obyč. v dvojici ten – onen, tamten – onen): onen výsledok sa ukázal dobrým; v tom či onom prípade
2. odkazuje na niečo všeobecne známe: takýto je teda onen povestný obraz
● to i ono všeličo; ten alebo onen ktokoľvek; na onom svete po smrti; onoho času, za oných čias kedysi (dávno)
on m. G, A jeho, neho, ho, -ňho, -ň D jemu, nemu, mu L ňom I ním mn. živ. oni neživ. ony G ich, nich D im, nim A živ. ich, nich neživ. ich, ne L nich I nimi, ona ž. G a D jej, nej A ju, ňu L nej I ňou mn. ony G ich, nich D im, nim A ich, ne L nich I nimi, ono1 s G, D, L, I ako m., A ho, -ň mn. ony G, D, L, I ako m., A ich, ne (dlhšie tvary jeho, jemu použ. pri dôraze, kratšie ho, mu bez dôrazu; tvary s -ň iba po predl.: k nemu, za ňou ap.; po predl. zakončených samohláskou sú tvary -ňho, -ň, napr. doňho, zaň; tvary -ňho sú pre živ., tvary -ň pre neživ., zried. pre živ.)
I. zám. osob. 3. os.
1. označ. osobu, zviera al. vec, kt. sa v dialógu nezúčastňujú, o kt. už bola reč al. kt. sú dostatočne určené situáciou: sľúbil som priateľovi pomoc, ale on odmietol; pozdravil susedku a dal sa s ňou do reči; má jedno dieťa a veľmi sa oň bojí; šaty sa mu nepáčili, keď sa na ne bližšie pozrel; vrabce stíchli, keď som ich rozohnal
2. iba oni hovor. zastaráv. označ. v nepriamej reči jednu tretiu osobu, ktorej v dialógu vykáme (plurál úcty): o. (mamička) povedali, že ...
3. iba oni zastar. použ. na znak úcty namiesto 2. os. mn. (onikanie): starká, prosím ich, poradia mi niečo
II. iba ono čast. hovor. nadväzuje na kontext al. situáciu: o. sa vyplatí starať sa o mladých
oný, oná2, oné/onô zám. ukaz. hovor. nahrádza konkrétne pomenovanie, na kt. si hovoriaci nevie spomenúť al. kt. nechce vysloviť (zo spoloč. ap. dôvodov): podaj mi ten oný ... nôž; bol z toho celý ... onô ... vystrašený