rozsúdiť -i dok.
1. vyniesť rozsudok ako sudca: r. spor, r. hádajúcich sa
2. hovor. rozhodnúť (význ. 2): otec r-l, že syn pôjde do školy;
nedok. rozsudzovať
rozsudzovať -dzuje -dzujú -dzuj! -dzoval -dzujúc -dzujúci -dzovaný -dzovanie nedok.
rozhodovať 1. vynášať úsudky o niečom a tým odstraňovať pochybnosti: správne, zle rozhodovať • odb. decidovať: decidovať o predložených žiadostiach • súdiť (v súdnom procese): súdiť, či je obžalovaný vinný • mať posledné slovo: u nás má posledné slovo otec • pejor. poručníkovať (rozhodovať za niekoho, ovládať niečie konanie): nie som dieťa, aby mi niekto poručníkoval • rozkazovať (určovať, čo a ako má byť): v rodine rozkazovala mama • rozsudzovať (rozhodovať ako sudca): hádky v dedine obyčajne rozsudzoval richtár
2. viesť športové stretnutie • hovor. sudcovať: rozhodoval, sudcoval všetky dôležité zápasy
rozsudzovať p. rozhodovať 1
rozsúdiť, -i, -ia dok.
1. (čo, koho, zried. i medzi kým) rozhodnúť o niečom ako sudca, vyniesť rozsudok: Dajte hádku vašu rozsúdiť starešinstvu srbskému. (Kal.) Dobre, ja vás rozsúdim. (Dobš.) Chlapci, ja rozsúdim medzi vami. (Kal.)
2. (so spoj. že, či i bezpredm.) určiť, rozhodnúť: Nech Jančuš rozsúdi, či by to nepatrilo inému. (Min.) Náčelník rozsúdil: „Fiera bude in ordine!“ (Kuk.) Slúžny rozsúdil, že môže dievča maľovať. (Taj.)
3. (bezpredm. i čo) urobiť si úsudok o niečom, o niekom, posúdiť niečo, niekoho, usúdiť: „Muselo sa jej dobre vodiť,“ rozsúdila rozvažitá Matija. (Kuk.) Táto cesta bola jeho najväčšia zásluha, ako to kamaráti rozsúdili. (Taj.) Rozsúdil aj moju prvú knižku. (Min.);
nedok. rozsudzovať, -uje, — ujú
rozsudzovať p. rozsúdiť
rozsúdiť dk 1. čo (čím), koho, medzi kým, proti komu, podľa koho práv vyniesť rozhodnutie súdu: kazali sme gim (obidvom stranám) gegich prawdy dolow poloziti, abychme miezi nimy sprawedliwie vmieli rozsuditi (BLATNICA 1479 SČL); den prawny, kdy se ta zlobywost ma prawem rozsudit, vložen gest ad 13. diem marcj (BECKOV 1608); sine acceptone personarum jus dicere: nehledjce na osobu práwo rozsuditi, učiniti (WU 1750); uderil by kdo ženu tehótnu a potratila by, poddany bude pokute, kolikó by manžel ženi požádal a sudcowé aby rozsúdili (KB 1757); indicta de causa damnari: bez obhagného slysseňá rozsúditi (KS 1763); v tom se utikame k slavnej stolici, aby svym vysokym sudem to rosuditi račila (L. TEPLÁ 1774) 2. rozhodnúť, určiť: nech rači W. Oswicenost rossudit, že neni možne y platit, y poradkowat (SELEC 1727); nenj mezi wamy mudreho ani gedneho, kteriž bi mohl rosudity mezi bratrimi swimy? (Le 1730); zišli sme sa šecga pred sl. panstwj a rosudilj tak, abi sa Nyegyelištanja nikda dalej nechitalj, len po wrch (D. TISOVNÍK 1774); aspon dnes rozsudme a poznagme, že na swete tomto žádne sstestj se nenachádza (SJ 18. st) 3. čo urobiť si úsudok o niečom, posúdiť, zhodnotiť niečo: prosiece unižene a pokorne pro milosrdenstwi a odplatu božj, žeby račili ste rozwažit a rosudit tuto wec (JASENICA 1656); datie my oprawdiwe na znamost, gak sa ta wecz stala, to panom prislucha, ponewač sa w panskich gruntoch stalo, tak budiem wediet rossudit wssetku wecz (BUČANY 1721); ga tehdy rozsudyc naproty husytum tj slowa, poradne sem to zawrel (DuH 1723); to newigeme, kolko dny učiny, nech Wassa Urozena Milost to rosuda samy (MOŠKOVEC 1741); snadno se muže rozsudity, že (živôtiky) na sskodu bity musegu (ŠD 1784) 4. čo (od čoho) rozoznať niečo (od niečoho): popreg y mnie, Bože mug, srdce mudre, abich dobre od zleho rozeznatj, prawdu od falssj rozsuditj mohl (KT 1753); když tri križe ze zemi wikopali, rozeznati aneb rosuditi nemohli, ktery bi bil oprawdiwy križ Krysta Gežisse (MS 1758); rozsudzovať [-sudz-, -sud-, -suď-, -suz-] ndk k 1: arbitrium facio: rozsuďugem (KS 1763); giný pretržki lidu rozsuzuwali (BPr 1787); (obrátený) telesni, ač tagiti nemuže, že hrich ma, ten vszak praudive nerozsudzuge slovem božim, než drži za hrich (SS 18. st); k 2: odpórnósti potlačuge los, y mezy mocnyma také rozsuďuge (KB 1757); nerozsuzuge, že gjm (včelám) gest w společnosti lépé byt, nežli když se na mnohé strany skrze rogenj trhagi (GO 1792); k 3: rozpomeňme se sami na sebe a rozsuďugme swědomi nasse, kolikráte sme zhressyli (MP 1718); duchowne wecy duchowne magi rosuzowane bity (Le 1730); čnost, miloserdenstwy, zasluchy nerossudzugu, ale psoty polechcuge (!) (SJ 18. st); censor: který néco rozsuzuge (GrP 1771); k 4: pod wrškem hlawy prebiwa saud, kteryž rozdilnosti wecy rozsuzuge (KoA 17. st); nekdo rosuzuge mezi dnem a dnem a nekdo sudy každy den (Le 1730); (Herodes) bezbožnich katuw wjsjla protj newjnnim ditkam, ktere gesste newedelj rozsuzowatj mezj dobrim a zljm (CS 18. st); rozsudzovať sa ndk s kým súdiť sa s niekým: wčil stógte, abych sa rozsúdówal s wáma pred Pánem; súd Páňe gest z lidem geho a z Yzrahélom sa rozsúďowat bude (KB 1757)