cenz m. zastar. peňažný poplatok, obyč. za prenájom: Mi zme platili cenze aj do fari (Čachtice NMV)
cenz [ce-, ci-] m lat adm 1. naturálna al. peňažná daň z majetku odvádzaná zemepánovi al. inej vrchnosti: powinne su dediny teto penezite cenzy spolu z mestečkom k zamku každoročne davati (LIKAVA 1625 U2); od jinych cinsov, dávek, robotovani jsu vyniati a oslobodzeni (ORAVA 1625 U2); sin žadal u nás, abichme gemu odkupene ssoltistwo nadali a confirmowaly y censi na rok prjnaležegicze od takoweho ssoltystwa wypysane widali (ORAVA 1663 MŽ); locarium: plat aneb cenz domu aneb z roli (KS 1763); v cenzu kralovskem vyše tricat zlatych mame povyšene (K. LEHOTA 1781); pan racionista cens pansky inkasuwat prinde (TURZOVKA 1798 LP) 2. poplatok za požičanie peňazí, úroky; árenda: od požjčanich peněz cenz pitá (RW 1702); (Jozef Fridrich) komu cens nyeb arendu platil (ČACHTICE 1749) 3. súpis majetku: censitio: cens, popis, odbjrani, ssacowáni (KS 1763) 4. prirážka k cene: z cenzmi né prychodicych, né odchodicych parték obtažowali se ceni (PT 1778); -ový príd k 1: duchodkuw censowych (DUBNICA n. V. 1723); platuw kantrowich neb censowich (TRENČÍN 1729); prigem drubeže censoweg (DUBNICA n. V. 1731) odovzdávanej ako súčasť naturálnej renty
čenž p. činž