rifák p. rypák
rypák m. (rifák)
1. čiast. strsl i zsl, zried. vsl (vyčnievajúci) zvierací pysk (najmä u svine, diviaka a pod.): Šetki deski sviňa rozváľala na záprave, treba jej do ripáka druod zapraviť (Chlebnice DK); Ňehajťe trocha ripáka na hosťinu! (Lipt. Hrádok LM); Iba repág mu (prasaťu) bolo vidno (Ozdín LUČ); Ďiviag ripákon viríva zemáki (Návojovce TOP); Po ten rifák sa to oťťalo, akurád rifág ňechali (Semerovo HUR); Do šeckého tá svina ide s tím ripákom (Trakovice HLO); Svina nám rozrila ripákon celí dvór (Bzince p. Jav. NMV); ripak (Stanča TRB)
2. pejor. časť tváre s nosom a ústami: Celí si zababraní o_toho lekváru, aľe už aj si umi ten ripák! (Moškovec MAR); Dostaňeš po ripáku, keď ňeprestaňeš! (Lapáš NIT)
F. dostav po ripáku (Šípkové PIE) - a) udreli, zbili ho po tvári b) doplatil na niečo; dau̯ mu po ripáku (Brodské SKA) - udrel, zbil ho po tvári; do šeckého strká ripák (Kuchyňa MAL), do šickeho ten svuj ripak šturi (Štefanovce SAB) - mieša sa, pletie sa do niečoho, stará sa do cudzích vecí
3. expr. kto rád zapára, rýpe, provokuje: Jano bóv velkí ripák, do každého zadrapev (Šípkové PIE); Co furt rípeš, ripáku jakísik! (Kuchyňa MAL)
4. zried. predná ostrá časť pluhu, kt. krája zem vertikálne: ripák (V. Lehota PDZ) rypáčik m. zdrob. expr. k 1: Krčica ripáčkom a nohami viríva zem (Návojovce TOP)