nahore prísl. záh na vyššie položenom mieste, navrchu: Že klade fúru ten, do sa ďíva ze zemi, a né do je nahore na fúri, do klade (Mokrý Háj SKA)
nahore [-ho-, -hô-], nahori prísl 1. na vyššie polozenom mieste, hore: w welikey swetnycy nahore sstok dessceny ((BYTČA) 1614); supra: wysség, nahori (KS 1763) 2. (v knihe, písomnosti) vyššie, predtým (uvedený): leta y dne nahuorze psaneho (TRENČÍN 1483); pro lepssy gystotu a potwrzeny tychto wssech weczy nahuorze psanych (s. l. 1551); pokudz bj onj nahorze oznamenj bratrzj newjplatily (s. l. 1660); cžo se spusobu tegto knihi dotiče, gak sem giž nahore prenesl (Le 1730)