Slovníkový portál Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV

kraj -a m.

1. miesto najviac vzdialené od stredu, okraj; časový začiatok al. koniec: k. stola, zastať na k-i chodníka, spevnené k-e niečoho; začať od k-a; na k-i svetovej vojny

2. krajina, územie, oblasť: rodný k., úrodný, hornatý k., ďaleké k-e

3. územná administratívnosprávna jednotka väčšia ako okres: Slovensko sa delí na k-e

4. zastaráv. (u vysťahovalcov) vlasť: vrátiť sa do k-a

● ísť na k. sveta veľmi ďaleko; to nemá → konca k-a; plač už má na k-i je blízky plaču;

krajový príd. k 2, 3: k-é odlišnosti; k-é divadlo;

krajovo prísl.: k. podfarbený jazyk;

krajský príd. k 3: k-é mesto; k-é orgány; k-á súťaž;

krajíček -čka m. zdrob. expr. k 1: na samom k-u

krajský -ká -ké príd.

krajský -ká -ké príd. ▶ súvisiaci s krajom, územnou administratívnosprávnou jednotkou: krajské mesto; voľby do krajských samospráv; rozsudok krajského súdu; postúpiť do krajského kola súťaže; Písali o tom v závodnom, ba aj krajskom časopise. [B. Šikula] □ polit. admin. krajský úrad úrad miestnej štátnej správy, zodpovedný za územie kraja (do r. 2007)

krajský p. kraj²

kraj², -a m.

1. územie, krajina, oblasť, končina: rodný k., malebný k., úrodný k., priemyselný, repársky, studený k., rovinatý, hornatý k., polárne k-e, pohraničné k-e, neznáme k-e;

2. úradne vymedzené územie v štáte, ktoré zahrňuje niekoľko okresov: Bratislavský kraj, Žilinský kraj;

3. zried. u vysťahovalcov vlasť: Odišiel za prácou na maďarskú Dolnú zem a viac sa do kraja nevrátil. (Ondr.);

krajový príd. k 1: k-é nárečie, k-é osobitosti, zvláštnosti;

krajovo/-e prísl.: k. podfarbený dialekt;

krajský príd. k 2: k. archív, k. súd, krajský národný výbor (skrat. KNV), Krajský národný výbor v Nitre

krajský príd krajinský: podle práwa kragského (Kur 18. st); subst k. m (na Morave) oblastný, krajinský hodnostár: wgedro se dalo krayskemu p. Horeczkemu; kragského portassye wzaly mu penyze (H. SÚČA 1720)