posproste prísl. nár. proste, obyčajne: Bolo (dievča) len tak posproste, i to už otrhane oblečené. (Dobš.)
posproste, posprostu, posprostne prísl 1. proste, obyčajne, jednoducho: posproste teda slowa Yanowe magi se rozumeti (SP 1696); Krystus skrze podobenstwy welike wecy posprostne gim, posluchačum, wikladal (COB 17. st); (človek) nech swúg rozum nerossyruge, ale posprosťe o Bohu nech myslj; (rehoľník) ticho a posprosťe k ňemu (k Bohu) nech pozdwihuge (BlR 18. st) 2. bez okľúk, priamo: Rewajoussty pak vradnjcy to blazniwe žadali od nas, aby sme gjm posprostu wypustili owce a gesste y sami dohnaly do gegjch ruk (FOLKUŠOVÁ 1766); mohel ten Pan Buch posprosťe a z gedným toliko slowem oslobodiťi (človeka) od nešťesťi wečneho zatraceňi (CDu 18. st) 3. hrubo, drsne, nespôsobne, nevzdelane: crassa Minerva: hrubo, posprósťe; crasse: posprósťe, hlúpo; inurbane: nemráwňe, neuctiwe, posprósťe (KS 1763)