trubač -a m. kto trúbi, hrá na niekt. nátrubkovom hud. nástroji: vojenský t.; fanfároví t-i
trubač -ča pl. N -či m.
trubač, -a m. kto trúbi, kto hrá na trúbe; člen dychovej kapely: Vytrubovali trubači na radničnej veži. (Hor.); muzikanti-trubači (Taj.); hasičský t. (Vaj.); fanfárový t.;
voj. vojak, ktorý oznamuje trúbením vojenské povely, rozkazy;
poľov. kto používa pri poľovačke veľký lesný roh;
trubačka, -y, -čiek ž. bás. zried. (Mih.)
trubač1 m 1. hráč na dychovom hudobnom nástroji, hudobník: sem zzadal, aby ste, V. M., na ten menovanj den svadebny dyvky mogieg pryšly, y to sem zzadal a prosyl od Vašych Mylosti, žeby ste dvu trubaczu svogych na ten cžas ke mne prepustyly (TREBOSTOVO 1583); ket sa kryss kliadol na wiazu, dalo sa mlinarom, muzikantom, trubacom ag cuo bubnowaly, ag cuo strielaly z maziarou, aldomass sa gim dal sex 50 (KRUPINA 1734); tubicen: trubač, pjskač (KS 1763); kumsstownych a neglawnegssich ze wsseckeho sweta muzikantuw, cymbalistuw, harffistuw, organistuw, trubačow, bubenikuw, hudcuw, ti wsseci bi se tuto k geho wuli nachazali (MK 18. st) 2. hlásateľ, oznamovateľ: mesto, kdy ma byti obleženo, negprw mu odpowedeno bywa skrze trubače a napomjnano ku poddany se (OP 1685); hudec již hudie, trúbač trúbuje, ortiel dávaje - již vám, prátele, ja vale dávám (ASL 1759); ceryx: trubač (KS 1763); -ka ž k 1: tibicina: trubačka (DSL 18. st); tubicina: trubačka (PD 18. st); -ský príd k 1: slobodny trubacky towariss (PREŠOV 1784)
trubač2 m zool chrobák, kt. kladie vajíčka do zrna a hrachu (?): roháč, trubáč, z gehozto rodu sau muchy w zrne a w hrachu (BH 1798)