Slovníkový portál Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV

končina -y -čín obyč. mn. ž. oblasť, miesto: neobývané k-y; (nevyzná sa) v týchto k-ách (mesta)

končina -ny obyč. pl. končiny -čín ž.

končina -ny obyč. pl. končiny -čín ž. ▶ ohraničený al. niečím vymedzený priestor na zemskom povrchu, obyč. vzdialený, ťažko dostupný kraj, krajina, miesto: odľahlé, zabudnuté, nehostinné končiny zeme; polárne, arktické končiny; nevľúdne severské končiny; všetci sa vyhýbajú týmto bezútešným končinám; málokto zablúdi do tých končín; lákajú ho neznáme končiny; Výpravu čakala cesta do búrlivejších končín oceánu. [V. Krupa]; Býval v celkom iných končinách, kde domy obklopujú pestované záhrady. [G. Rothmayerová] ◘ fraz. v našich končinách (z hľadiska hovoriaceho) u nás (v našom kraji, regióne a pod.)

končina p. kraj¹ 2

kraj¹ 1. miesto najviac vzdialené od stredu • okraj • pokraj: zastaviť sa na kraji, na okraji, na pokraji lesa • koniec: na kraji, na konci mesta • začiatok: preberieme to pekne od kraja, od začiatku • krajnica (pás tvoriaci okraj cesty): spevnené krajnice vozovky

2. ohraničená časť zemského povrchu: lesnatý kraj • krajina: úrodná krajina • príroda (voľný kraj mimo ľudských obydlí): ísť na prechádzku do prírody • územie: chránené územie • oblasť: vinárska oblasť • okolie • nár. okolica: v celom kraji, okolí, v celej okolici nenájdeš lepšiu nevestu • pôda: rodná pôda • končina: neobývané končiny • kút: odľahlý kút • kniž. región • vidiek (kraj mimo mesta, obyč. hlavného): bývať na vidieku

3. p. vlasť

oblasť 1. časť zemského povrchu vymedzená z rozličných hľadísk (geografického, ekonomického, administratívneho a pod.) • územie (obyč. nie presne ohraničené): oblasť, územie za polárnym kruhom • krajina • kraj • kniž. región (územie ako zemepisná oblasť): južný región, kraj štátu; nížinatá krajina • zóna • pásmo (oblasť v podobe ohraničeného pruhu): zóna, pásmo kosodreviny • areál (s prirodzeným zjednocujúcim činiteľom): areál výskytu plesnivca • končina (miesto na zemi): neobývané končiny Grónska • revír (oblasť vymedzená na istú činnosť): bohatý poľovný revír • rezervácia (chránená oblasť) • okolie (oblasť okolo niečoho): v okolí Devína rastú vzácne rastliny • zastar.: okres (Štúr) • okrštek

2. vymedzený priestor činnosti, pôsobenia, záujmu a pod. • okruh • úsek • sféra: pracovať v oblasti, v okruhu, vo sfére kultúry; oblasť, úsek ideológie, administratívy • odbor (špecializovaná oblasť pracovnej činnosti): odbor ekonomiky • pole: pracuje na poli vedy • odvetvie (špeciálna oblasť národného hospodárstva): odvetvie priemyslu • disciplína: vlastivedné disciplíny • hovor. fach • rámec: rámec výroby • odb. rovina (súhrn prvkov tvoriacich celok): v rovine hospodárskych vzťahov • svet: citový, myšlienkový svet • kniž. ríša: ríša rozprávok

strana 1. priestor vľavo al. vpravo od niečoho, bočná časť niečoho • bok: skaly na oboch stranách rieky, pravý bok lode • kraj • časť (úsek z istého celku): severná časť domu, mesta; prísť z opačného kraja hory • končina • kút (obmedzený priestor): malebná končina, malebný kút Slovenska

2. plocha listu v knihe, v časopise • stránka: posledné strany, stránky knihy; noviny dnes majú 24 strán, stránok • odb. pagína (očíslovaná strana knihy)

3. jedna z osôb al. inštitúcií zúčastnených pri rokovaní, pri spore a pod.; jednotlivec vo vzťahu k istej inštitúcii • stránka: strany, stránky sa dohodli na spoločnom postupe • partner (kto s niekým iným vstupuje do styku v istom ohľade): obchodní partneri • účastník (kto sa zúčastňuje na niečom): zaoberali sa otázkami, ktoré zaujímali všetkých účastníkov • protivník • súper (kto stojí proti niekomu inému): protivníci, súperi sa nevedeli dohodnúť, preto rozhodol súd

4. politická organizácia zastupujúca záujmy istej spoločenskej skupiny: v parlamente je zastúpených päť strán • hovor., často pejor. partaj: vystúpiť z partaje

5. p. smer 2 6. p. skupina 2 7. p. stránka 1

končina, -y, -čín ž. kraj, krajina (obyč. vzdialená, ďaleká): odľahlé, ďaleké k-y; po všetkých k-ách sveta, do všetkých končín sveta (napr. chodiť, cestovať)

končina ž. (koňčina) koniec života: Ta śe dobre ňepotopiľi, dobre jim koňčina ňeprišla (Senné VK)

končina ž, obyč. pl končiny
1. kraj, krajina, najmä vzdialená: (poddaných) wrchnosť chce z končyn gegich wywrci (BK 1581); wsseczkny koncžiny zeme (BAg 1585); w Bizantě a w geho končinach mor byl (SK 1697); Hunnj z pulnočnjch končjn prichazegi (VP 1764)
2. hranica: aby se panoványe Jezusovo as do kontsin seme rozsirilo (AgR 1758); limes: hranice, končina, meza; wogenska powinnost ge končiny popewnit (AP 1769; 1771); nepritele až k lesúw končinám prenasledugyce (PT 1778);
x. pren lydske úmeny tak kratke končiny ma, že (človek) sotwy tisýcu častku wý toho, čo newý (PP 1734)
3. koniec života: gsa končiny čloweka, to gest pri konci žiwota (MK 18. st); -ský príd k 2: (Soliman) sedmohradski Belehrad dobywal roku 1566, kteru končinsku pewnost z praktiki Gura Bebríka (Ján) do ruki Turkowi dal (PP 1734)