želieť -ie -ejú nedok. kniž.
1. smútiť, žalostiť, žialiť: ž. za strateným synom, za šťastím, ž. nad svojím osudom
2. ľutovať (význ. 1), banovať: ž-l chorého otca
želieť želie želejú želej! želel želejúc želejúci želenie nedok.
kajať sa prejavovať ľútosť nad svojimi (zlými) činmi • želieť • ľutovať: kajá sa za svoj skutok; želie, ľutuje svoj zlý čin • náb. robiť/činiť pokánie • fraz. expr. sypať si popol na hlavu: darmo si sype popol na hlavu, už to nenapraví
ľutovať 1. pociťovať súcit, mať citovú účasť s niekým (v trápení) • mať ľútosť • mať súcit: ľutoval trpiacich; mal súcit s trpiacimi • cítiť • kniž.: spolucítiť • súcitiť (s niekým): cítil, spolucítil s každým ukrivdeným • hovor.: šianať • šanovať: šianal, šanoval deti bez matiek
2. pociťovať žiaľ a nespokojnosť s niečím • banovať: ľutoval, banoval svoj čin; banoval, že neprišla • mrzieť (neos.): mrzí ma to • expr. kajať sa • kniž. želieť (ľutovať svoje činy): kajal sa za prečin; želel svoju minulosť • ľútiť • ľútostiť • žialiť (zároveň sa trápiť): ľútostila, žialila nad synovým neúspechom • kniž. žalostiť • nár. expr. ľútať si (Tatarka)
3. p. šetriť 1
smútiť prežívať smútok, byť smutný (op. tešiť sa): smúti za rodinou • žialiť (prežívať veľký smútok, žiaľ): žiali nad stratou syna • kniž. žalostiť (prežívaný smútok, žiaľ obyč. vyjadrovať aj navonok): bedáka, žalostí, že ostane sama • kniž. želieť • kniž. zastar. teskniť: želieť, teskniť nad svojím osudom • vzdychať (bolestne túžiť): vzdychá za mladosťou • trúchliť (prežívať smútok za mŕtvym) • clivieť (so smútkom túžiť): clivie za domovom • ľútostiť • ľútiť (preciťovať ľútosť, súcit s dakým, s dačím): ľútostí, ľúti za strateným šťastím • nár. ľútať si (Kálal) • zarmucovať sa (pociťovať zármutok nad niečím): zarmucujú sa, že celý plán stroskotal • kormútiť sa • kniž. rmútiť sa (prežívať pocity smútku a trápenia): Nermúť sa už nad tým! • zried. melancholizovať (byť melancholický, zádumčivý, smutný) • pren.: plakať • nariekať • kvíliť • poet. lkať
želieť 1. p. smútiť 2. p. ľutovať 2
želieť (zried. i želieť si), -ie, -ejú, želel, rozk. želej nedok. (za čím, za kým, koho, čo, zried. čoho i bezpredm.) smútiť, žialiť, žalostiť, ľutovať, pociťovať smútok, žiaľ, ľútosť: Prestala želieť za strateným šťastím. (Šolt.) Nad nimi (nad hradbami) želel, že ich už niet. (Vans.) Ja svoju slobodu tu v árešte želiem. (Rys.) Nie je hoden (pozemský život) toľkého želenia. (Vans.) Nespal som celú noc, ale neželiem. (Taj.) Ženy doma mu neželeli groší (Gab.) dopriali mu. Neželej si, že ťa nevezmem. (Kuk.)
želieť ndk 1. smútiť, žialiť: neplac giz, nežel, mug nagmilssi (ASL 1604); compatior: željm, radost mám (KS 1763); za tym želeti potreba, kdo do pekla gide (GŠ 1758); deplango: oplakáwám, wélmy željm; moereo mortem alicujus: željm na smrti nečj (KS 1763); dobre a slussne se stalo, že sme gako synowe smrt otce nasseho želeli (VP 1764); neny zadneho diwu, gesli matka swe male dita tesce nemocne oplakawa aneb y umrle želie (MiK 18. st); Kayn, kdyz ruce swe newinnu krwu bratersku posskwrnil, želil, že z wlasti a kragini sweg wihnan, od twari boskeg odwrzen gest (SJ 18. st) 2. čo, čoho ľutovať, banovať niečo: toho wsseho z prawe wiry y z praweho srdce želijm a za milost prosým (BK 1581); nad tym nade wssijm srdecžnie a s praweg wiery mogey želiem a litugem (BAg 1585); želeti budess oprawdiwe, že tak mala iskrička hrjchu maleho tak weliky ohen hrjchu welikeho spusobyla (SK 1697); pry skrusseny nassem wyhledawa se, aby sme hrychy oplakawaly, gich želely (AgS 1708); misereo: željm, banugem; piget me facti: željm, že sem to učinil (KS 1763) F. bez rady nic nečin, aby po učinku nemusyl želeti (CO 17. st) pred činom sa poraď; -ievať [-ie-, -í-] frekv: múdre ništméňe nad tim toliko želíwáme (BU 1795); ž. sa ndk ľutovať sa: želim sa velmi, ale víc želim tych uherských pánov (ASL 1603)