kosiba ž. 1. gem zastar. stočená palička s rázsoškou al. motúzom, na ktorej starosta posielal pripevnený obežník po obci; richtárska feruľa i sám obežník: Tú kosibu hneč ta neste dälé do susedó (Brusník REV); kosiba (Sása RS) F. beháš po dedžine ani kosiba (Polom RS) - klebetíš, túlaš sa po dedine; zajdú ani kosibi do šetkího (Revúca) - všade snoria 2. gem, spiš pejor. nemotorný, úbohý človek: Taku kośibu ľechko ruciž o źim (Studenec LVO) F. viziera hnusno ako kosiba (Kameňany REV) - úboho ako kalika