smer -u m.
1. myslená čiara pohybu k istému miestu, objektu ap.: správny, neznámy s., s. toku, vetra; postupovať rozličnými s-mi, sedieť v s-e jazdy
2. zacielenie, ráz, povaha: nový s. života, školy humanitného s-u
3. súhrn náhľadov, zásad ap. v umení, vo vede, v politike (obyč. v istom čase): umelecký, filozofický s.;
smerom na predl. s A, smerom do, smerom od predl. s G, smerom k predl. s D: s. na Žilinu, s. do Košíc, s. od jazera, s. k lesu;
smerový príd.: poštové s-é číslo; s-á anténa
smerový -vá -vé príd.
smerový p. smer
smer, -u, 6. p. -e m.
1. myslená línia, po ktorej sa deje nejaký pohyb, určená vzhľadom na svetové strany, na polohu (kolmú, zvislú, šikmú a pod.): s. vetra; Strelka kompasu ukáže správny smer. (Horov) Autá prebehujú tým i protivným smerom. (Kuk.) Vlak sa hýbal neznámym smerom. (Ondr.) Pozreli tým smerom i videli Pařízka. (Urb.) Zástup sa rozchádzal všetkými smermi. (Hruš.); pren. Obratne sa vyhol všetkým dotazom v tomto smere (Letz) v tejto oblasti. Časopis je dokonalý v každom smere (Vlč.) po každej stránke. Chce mi dávať smer v tom alebo onom (Vaj.) chce ma usmerňovať.
● smerom (s predl.) vyjadruje pohyb bližšie určený predložkou: Kroky zaznievali smerom k nemu. (Kuk.) Ženy hrozili päsťami smerom k škole. (Urb.) Poberá sa smerom na Prešpork. (Al.) Smerom od Brodna začalo sa strieľať. (Heč.) Dal sa smerom do hôr. (Zúb.) Šli sa prejsť smerom za frndžiacimi kočmi. (Taj.)
2. ráz, povaha, charakter spôsob, zameranie (najmä niečoho, čo sa vyvíja): Vôľa i srdce mali u bratov od chodný smer. (Záb.) Jeho život dostal nový smer. (Pláv.)
3. súhrn názorov, zásad a pravidiel, ktoré sa uplatňujú v istej dobe vo vede, v umení, v politike a v hospodárstve: literárny, umelecký s.; filozofický s.; Odhodiac stranou všetky výdobytky do terajších maliarov hľadajú nové smery. (Jégé);
smerový príd. k 1: rádiotel. s-á anténa; let. s-é kormidlo