Slovníkový portál Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV

priučiť dok. naučiť niečomu, zaučiť do niečoho: p. niekoho robote;

nedok. priúčať -a

// priučiť sa naučiť sa, zaučiť sa: p. sa remeslu;

nedok. priúčať sa

priúčať -ča -čajú -čaj! -čal -čajúc -čajúci -čaný -čanie nedok.

priúčať sa -ča sa -čajú sa -čaj sa! -čal sa -čajúc sa -čajúci sa -čanie sa nedok.

priúčať p. učiť 2

priúčať sa p. učiť sa 2

učiť sa 1. cvičením, precvičovaním, počúvaním učiteľa, štúdiom a pod. získavať zručnosť al. vedomosti (často v rámci školy): učiť sa spievať, bicyklovať; učiť sa fyziku (na vysokej škole); zle sa učí • vzdelávať sa (rozvíjať si intelektuálne schopnosti, nadobúdať všestranné vedomosti): vzdelávať sa v cudzine • študovať • hovor. zastar. al. expr. študírovať (nadobúdať vzdelanie na strednej al. vysokej škole al. získavať vedomosti v istom odbore): študuje na technike; študuje astronómiu; študuje, učí sa za doktora • zastaráv. školovať sa: je to školovaný človek • školiť sa (získavať potrebné vedomosti, schopnosti, obyč. krátkodobo, mimo školy): školil sa u významného odborníka na mikropočítače; ekonomicky sa školili na sústredení v Tatrách • zaúčať sa • zaškoľovať sa (pri postupnom ovládaní istého pracovného úkonu, istej pracovnej oblasti): zaúča sa, zaškoľuje sa do odboru • memorovať (učiť sa naspamäť): žiak memoruje báseň • hovor. expr. bifľovať sa (mechanicky sa učiť naspamäť) • expr. drieť sa (usilovne, intenzívne a obyč. netvorivo sa učiť): drie sa na skúšku • štud. slang.: drviť sa • drviť • šprtať sa • štukovať sa (usilovne a obyč. mechanicky, netvorivo sa učiť): drví sa, šprtá sa chémiu • vštepovať si do pamäti: vštepuje si do pamäti zložité vzorce • podúčať sa (získavať ďalšie, podrobnejšie vedomosti o niečom): podúča sa šiť

2. na základe výchovného pôsobenia si zapamätávať a prijímať ako svoje • osvojovať si • prijímať za svoje: učiť sa skromnosti; osvojovať si správne držanie tela • privykať si • privykať sa • priúčať sa: privyká si na poriadok; priúča sa variť

p. aj cvičiť 1

učiť 1. cvičením, precvičovaním, výkladom a pod. pomáhať v získavaní zručnosti al. vedomostí (často v rámci školy): učiť deti písať, čítať, hrať, plávať, učiť o histórii národa • vzdelávať (rozvíjať duševné schopnosti, poskytovať všestranné vzdelanie): vzdelávali ho najlepší pedagógovia; ľud treba vzdelávať • vyučovať (učiť v škole) • školiť (učiť obyč. mimo školy, krátkodobo, s cieľom zdokonaliť v istom odbore): našich pracovníkov školia v zahraničí; školiť ašpiranta • zaúčať • zaškoľovať (týka sa obyč. postupného ovládania istého pracovného úkonu, istej pracovnej oblasti): zaúča ho narábať s prístrojom; zaškoľujú nových pracovníkov; zaúčať niekoho do remesla • zastaráv. školovať: školovanie žiakov

2. výchovou upevňovať niečo (v prejavoch, v pamäti): učiť mládež sebaovládaniu • navykať • privykať • zvykať • priúčať: privyká, priúča ho trpezlivosti; navyká, zvyká nás na poriadok • vštepovať (niečo niekomu): vštepujú deťom lásku k vlasti, úctu k starším

p. aj cvičiť 2

3. systematicky vzdelávať vo vyučovacom procese, pôsobiť ako učiteľ • vyučovať • byť učiteľom: učí, vyučuje na strednej, na vysokej škole; je učiteľom slovenčiny; učí, vyučuje matematiku

4. p. hlásať

priučiť, -í, -ia dok. (koho čomu, zried. i k čomu i s neurč.) naučiť, zaučiť do niečoho: p. niekoho robote, p. niekoho robiť niečo; Tomu nás už dávno bol priučil starý otec. (Taj.) Mala veru dosť práce, kým ju k dačomu priučila. (Taj.);

nedok. priúčať, -a, -ajú

|| priučiť sa

1. (bezpredm., čomu i s neurč.) naučiť sa niečo, zaučiť sa do niečoho: Vidí sa byť súci chasník a ľahko sa priučí. (Pal.) Teraz zavolal Paľka z vandrovky domov, aby sa zas gazdovstvu priučil. (Kuk.) Od nich som sa priučil takto vysvetliť úsečné heslo. (Gab.)

2. zried. (z čoho) vziať si ponaučenie, poučiť sa: Z tej rozprávky o boji naľakaný regrút sa priučí. (Ráz.-Mart.)

3. trochu zastar. (k čomu, na čo, s neurč.) privyknúť, zvyknúť si: V službe sa tomu nepriučí. (Tim.) Hádam by sa bola priučila k samote. (Kal.) Podľa držania vidno, že je nie priučený na civil. (Kuk.) Priučila sa už trochu odriekať sa, spokojiť sa s málom. (Kuk.);

nedok. priúčať sa

priúčať nedok.
1. učiť niekoho robiť niečo, zaúčať do niečoho: Čeláh_e veľká krása, mňa apka priúčali o_ďeťinstva gu čeláreňiu (Čelovce MK); Hňeď otprvoťi sťe si hu maľi k tomu priúčiať (Čičmany ŽIL)
2. zvykať, privykať na niečo: Ja som išieu̯ ťela priúčať, uťekalo ot krauki, ako sa kravi pasú (Parížovce LM); Aľeže takej sáčence veľmej rontuju sviňu, tag už dvuch tejžňah aj na inšuo zme ich priúčale, suchuo chlebíka do mlieka mrvenuo (Čelovce MK); Mladého kona som priúčal, ket prichodili mu dva roki (Dol. Súča TRČ)

priúčať sa i priučovať sa nedok.
1. učiť sa od niekoho niečo robiť, zaúčať sa do niečoho: Veru, f trináctom roku son sa moseu̯ priúčaťi seľiackej roboťe (V. Lom MK); A ešťe ju (nevestu) aj g mašiňe tašikovala, dala jej veracu do ruke a žebej sa priúčala variťi (Lešť MK); Cérenka, priúčaj sa každéj robote, živote sa ci to zéjde! (Brestovany TRN)
2. zvykať si na niečo, privykať si: Ten pe_sa u_začäu̯ pri mňe priučovať, mladí ešťe bou̯ (Dlhá n. Or. DK); Pomedzitem sa (dieťa) priúčalo na šakovú váru (Čelovce MK); Poton zmo jih ľen tak samie šikovaľi na kantári po lúki, žebi sä priúśäľi g ruki (Kokava n. Rim. RS); Tela sa uš priúčá cecat (Vaďovce MYJ)

priučovať sa p. priúčať sa

priučiť dk koho (k čomu) naučiť niekoho (niečomu): psik proto pred pacholatkamy spiwagjcimi chodiwa, že ho ony k sobe priludili a priučili (SK 1697); -ovať, priúčať ndk: condocefacio: priučugem, naučugem (KS 1763); usilowány wichowáwat dyte a to poslussenstwy priučat (PT 1778); priučag gich (včely) že ssterkanim klučow anebo zwonkem na giste misto sedat (RG 18. st); priučiť sa dk naučiť sa niečo: addiscere: přivčiti se (PD 18. st); -ovať sa, priúčať sa ndk: osoba, ktera by penize odebrat se priučovala a privykala (B. BYSTRICA 1695 CM); condisco: spolu se učjm, naučám se, priučugem se (KS 1763); (sv. Margita) některé srstěné pásy priučala se nosyti (WP 1768)