Slovníkový portál Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV

jašo -a mn. -ovia m. expr. pochabý človek (obyč. v nadávke)

jašo jaša pl. N jašovia I jašami m.

jašo jaša pl. N jašovia m. expr. ▶ kto nekontroluje svoje správanie, kto sa jaší, pochabý človek; syn. šaľo, pochábeľ, vetroplach: on je taký j.; počkaj, j., čo si spravil?; Františka bola naozaj elegantná mladá žena, nie jašo. [P. Andruška]; Je to jašo, chalanisko, niet v ňom vážnosti, ani strachu. Robí grimasy, hoci to nie je vtipné. [L. Ťažký]

jašo p. pochábeľ

pochábeľ expr. pochabý človek • expr. vetroplach: mladý pochábeľ, vetroplach • zried. pochabec • expr.: pojašenec • zjašenec • otreštenec • ojašenec • jašo • šaľo • šajo • oplašenec • pajác: vystrája ako pojašenec, pochabec • expr.: frčkár • lapikurkár • apríl (nestály človek) • hovor. expr.: blázon • šibnutý • pejor. pobehaj: on je iba taký pobehaj • hovor. pejor. šiši • kniž. fanfarón • iron. fiťfiriť (bezvýznamný človek s komickými vlastnosťami) • expr. hastroš (človek pochabý v oblečení)

jašo, -a, mn. č. -ovia m. expr. pochabý, zjašený človek, vetroplach, pochábeľ: Emo bol tiež jašo, kým sa neoženil. (Karv.)

jašo m. expr. vetroplach, pochábeľ: Ona je jašo, jej to ňemuožem zveriťi (Návojovce TOP); To taki jaśo (Markušovce SNV)