Slovníkový portál Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV

hanba

I. -y ž.

1. stav pohanenia, pocit zneuctenia: robiť niekomu h-u, žiť v h-e, utŕžiť h-u; (fuj,) h. (ti)! výraz odsúdenia

2. pocit studu, hanblivosť: červenať sa od h-y, nemať h-u (-y)

3. hovor. zjemn. pohlavné orgány: zakrývať si h-u

● expr.: neporiadny, lenivý, až h. veľmi; h. a posmech! taká h.! výrazy odsúdenia; na h-u (sveta) na posmech (verejnosti); h. sem, h. tam, h.-neh. bez ohľadu na potupu; → ostať v h-e; skoro sa prepadol, zhorel od h-y veľmi sa hanbil

II. vetná prísl.: h. pomyslieť, spomínať; je h., že ... je zahanbujúce

hanba -by ž.

hanba cit.

hanba¹ -by ž. 1. ▶ stav al. pocit toho, kto je potupený, zneuctený, pohanený; zahanbujúca situácia; syn. potupa: žiť v hanbe, s hanbou; robiť niekomu hanbu; neurobiť si hanbu zlé meno; priviesť, dostať niekoho do hanby pokoriť, ponížiť pred ostatnými; byť niekomu na hanbu; utŕžiť hanbu; zachrániť rodinu pred hanbou; chudoba nie je h.; len aby sme v hanbe nezostali! aby sme sa nedostali do trápnej, zahanbujúcej situácie; odísť s hanbou potupený; Čo ak to napíše do novín? Tú hanbu neprežijem. [J. Šimulčíková] □ klietka hanby mrežami ohradený priestor, kde v stredoveku vystavovali previnilcov verejnej potupe
2. ▶ nepríjemný, zahanbujúci pocit pri vykonaní niečoho (aj zdanlivo) zlého, nesprávneho, nevhodného či odsúdeniahodného, hanbenie sa; syn. hanblivosť, ostych, stud: byť červený, červenať sa, očervenieť od hanby; klopiť oči od hanby; nemať v sebe kúska hanby vôbec sa nehanbiť; premkol ho pocit h. veľmi sa zahanbil; Jej studené oči hľadeli bez hanby. [J. Blažková]; Gniavila ho hanba, že tak zbabelo ušiel. [R. Moric]; Ondriš, už si aj hanbu stratil. [D. Tatarka]
3. iba v prísudku al. vo vetnom základe (i s neurčitkom; s vedľajšou vetou; komu) ▶ vyjadruje nepriaznivú situáciu, je zahanbujúce, je hanebné; zle, nepríjemne: h. pomyslieť, a ešte väčšia hovoriť o tom; h., že pije; bola by h., keby neprišiel; Najväčšia hanba je to, že si nepoznáš kamaráta. [L. Ťažký];
v platnosti príslovky že ti nie je h.!; bolo by h., keby si to teraz poprel; na naše šaty bolo h. pozrieť; h. mu bolo pýtať si peniaze; Hanba mi bolo žiť! [A. Bednár]
4. hovor. zjemn. ▶ pohlavné orgány: zakryť si hanbu
◘ fraz. aká hanba! al. taká hanba! al. hanba a posmech! výrazy odsúdenia; až hanba (o niečom negatívnom) vo veľkej miere, veľmi, priveľmi; hanba-nehanba al. hanba sem, hanba tam bez ohľadu na odsúdenie, potupu; ide sa/má sa prepadnúť [pod zem] od hanby al. skoro zomrie/zhorí od hanby al. div nezomrie/nezhorí od hanby veľmi sa hanbí; publ. lavica hanby v hokeji miesto pre hráčov vylúčených z hry, trestná lavica; na hanbu [sveta] na verejný posmech; nechcieť ostať v hanbe nedať sa zahanbiť, predstihnúť, prekonať iných; ostať/zostať v hanbe a) byť nepovšimnutý b) byť potupený, zahanbený c) zastar. čakať nemanželské dieťa; zastar. prísť/dostať sa do hanby čakať nemanželské dieťa; priviesť dievča/ženu do hanby zneuctiť; vyjsť na hanbu [sveta] spôsobiť si posmech; zmyť [zo seba/z niekoho] hanbu prinavrátiť dobrú povesť, odčiniť hanu ◘ parem. hlad nemá hanby hladný urobí všetko, aby sa nasýtil

hanba² cit. ▶ vyjadruje záporné pocity, napr. odpor, opovrhovanie: h.!; fuj, h.!; Hanba každej! [H. Zelinová]; Hanba im! Hanba! Fuj! - poddávali sa chlapi nevdojak jeho argumentom. [M. Urban]

hanba 1. stav al. pocit toho, kto je potupený, zneuctený, pohanený: urobiť niekomu hanbu • potupa: je to pre nás potupa • blamáž: skončilo sa to blamážou • zlé meno: urobiť rodine zlé meno

2. trápny pocit, ktorý vznikol vykonaním niečoho nenáležitého al. potupením: mať pocit hanby • hanblivosť: červenať sa od hanblivosti • kniž. stud: konať bez studu • ostych: urobil to bez ostychu

3. p. ohanbie

ohanbie oblasť tela s vonkajšími pohlavnými orgánmi • hovor. zjemn. hanba: zakrývať si ohanbie, hanbu

škandál verejný neprístojný, nemiestny výstup: vyvolať škandál • pohoršenie: spôsobiť pohoršenie • pobúrenie • výtržnosť (porušenie verejného poriadku): pouličná výtržnosť • hanba: To je hanba!

hanba, -y ž.

1. potupa, pohanenie; zlé meno, zlá povesť: byť niekomu na h-u, robiť niekomu h-u; zachrániť niekoho pred h-ou; chudoba, práca nie je h-ou; to (napr. nejaký čin) je h. pre niekoho (na niekoho, arch. niekomu)

● aká h.!, taká h.! zvolanie, napr. keď ide o zahanbujúci čin, o situáciu, ktorá spôsobuje potupu, pohanenie; hovor. h. a posmech vyjadrenie opovrhnutia, nesúhlasu s niečím al. s niekým; odísť s h-ou zahanbený, potupený; prísť do h-y, byť v h-e, dostať sa do h-y o zahanbujúcej situácii (často o žene, ktorá čaká nemanželské dieťa); vyjsť na h-u spôsobiť si posmech, potupu: ostať v h-e potupený, opovrhnutý; to je na h-u (sveta) na posmech (verejnosti); (urobiť niečo) aspoň pre h-u nie z dobrej vôle, ale z ohľadu na ľudí; h. sem, h. tam; hanba-nehanba bez ohľadu na hanbu, na posmech; tabuľa cti a h-y na ktorú sa zaznamenávajú dobré a zlé pracovné výsledky a pod.;

2. pocit studu, stud, hanblivosť: nemať h-y, byť bez h-y; stratiť h-u; červenať sa od h-y, sklopiť oči od h-y; zapáliť sa od h-y začervenať sa

● skoro sa prepadol, zhorel od h-y veľmi sa hanbil;

3. ľud. zjemn. pohlavné orgány: zakryť si h-u;

4. má povahu príslovky: je h., že; bolo by h., keby; h. pomyslieť, povedať; vo výraze až hanba vyjadruje veľkú mieru niečoho nepríjemného, nevhodného ap.: Mládenci sa bijú až hanba. (Ondr.)

5. má povahu citoslovca, vyjadruje odpor, opovrhovanie: hanba! hanba, fuj!

hanba
I. ž. (haňba)
1. csl stav pohanenia, zneuctenie, potupa: Toľká haňba padla na rodinu! (Dol. Lehota DK); Takí chír o ďiouki, taká hamba (Ľuboreč LUČ); Takú hambu mi spravela (Kociha RS); To je veru hamba, opic sa! (Prosné PB); Nichto iní nemá na tom príčinu, ket ostala v hambe (Dol. Súča TRČ); Taku haňbu narobil sebe i fameliji (Okruhlé GIR)
2. čiast. csl pocit studu, hanblivosť: Ňima to ani trocha hanbi! (Tlmače LVI); A ťen chudág dobre sa od hanbej pot_tú zem ňeprepadou̯ (Lešť MK); Ti ňemáž aňi za mag hambi pred ludžmi (Kameňany REV); Nemá hambi, ani čo bi sa pod nocht mestilo (Lukáčovce HLO); Kolko radosťi mala, potom tolko hanbi mala (Hul VRB)
3. csl zjemn. pohlavné orgány: Roščapené ďievčatko ukazuje si hambu (Bánovce n. Bebr.); Skovaj si tú hanbu! (Dlhá n. Or. DK)
F. robic po haňbe (Sobrance) - súložiť
II. vsl vet. prísl.: Šak kradnuc haňba (Fintice PRE); Až haňba pomiśľec, že tak povedal (Dl. Lúka BAR); Bulam eści źedla, no ta ňebudu pitac - haňba (Sobrance); hanbisko s. pejor. k 1: No to je už hambisko, šva tá robí (Nandraž REV); Hambisko, ak sa ožiará (Rochovce ROŽ)

hanba [-nba, -mba, -ňba] ž
I.
1. pohanenie, zhanobenie, potupa: (Sekula) gest zlatnykowy zenu odludyl, to gest nam wssem k hanbie vdielal (ŽK 1460); mne w tom w hanbe nechaly (STRÁŽNICA 1529); aby hamby cechu nedelal (CA 1675); Susanna do welikég hamby vpadla (MP 1718); do hambi prissla a do reči (KRUPINA 1734); na hambu windu (SJ 18. st)
2. hanblivosť, stud: nezna hanby gako pes (SiN 1678); očům, ussum hogne uzdu bez hanby propust (SK 1697); začerwenegte se hanbu pro geho krádež a neslussné smilnenj (VP 1764); prikryla háňba obljčag múg (BlR 18. st)
3. ohanbie: luno hanbj (RN 17.-18. st); háňbu newesti twég odkrywat nebudess, any neobnážjss háňbu tela geyho (KB 1757); zložil gi dolu (na posteľ), gegi ssaty chtel widwichnut a hanbu gak swu tak y geg obnazity (NHi 1791)
II. vetná prísl s inf: lyto se my wydy y hanyba tolko razow poszylaty a takowe protywne odpowedy trpety (TREBOSTOVO 1569 KL); hamba gest swázanjm byti pro zlocinstwj (SPo 1690); mnohokrát i tvrdšéj sa chiťiť roboti jím ňeňi haňba (BR 1785); -ový príd k 3: dwa weliké haňbowých audů kraje (ZK 1778) anat veľké pysky