vedomie -ia s.
1. schopnosť človeka myslieť a uvedomovať si svoj vzťah k okoliu: ľudské v.; spoločenské v. súhrn teórií a názorov, kt. sú odrazom života spoločnosti
2. stav, keď si človek uvedomuje svoju existenciu: stratiť v., byť pri (plnom) v-í
3. uvedomovanie si, vedomosť o niečom, povedomie: v. viny, v. vlastnej dôležitosti; robil to s v-ím nadriadených
□ dať na v. oznámiť; (ne)brať na v. a) (niečo) (ne)uvedomovať si b) (niekoho) (ne)všímať si
● (konať) podľa najlepšieho v-ia a svedomia s plnou zodpovednosťou
vedomie -mia s.
vedomie 1. schopnosť človeka myslieť a uvedomovať si svoj vzťah k okoliu: spoločenské, občianske vedomie • zastaráv. povedomie: ľudské povedomie • uvedomenie (vedomie príslušnosti k istému spoločenskému celku): národné uvedomenie
2. stav, keď si človek niečo uvedomuje, najmä svoju existenciu: stratiť vedomie, priviesť niekoho k vedomiu • pamäť: byť pri plnej pamäti • zmysel (schopnosť vnímať): nebyť pri zmysloch • rozum: chodiť ako rozumu zbavený • zastaráv. povedomie: konal v povedomí svojej moci • zastaráv. vedomosť: nemám o tom vedomosť
zmysel 1. hlavná, podstatná idea niečoho: zmysel slova; celá vec má hlbší zmysel • význam (zmysel vyjadrený jazykovou formou): význam výroku • obsah (zmysel jazykového prejavu al. umeleckého diela): obsah symfónie • náplň: životná náplň • kniž. raison d'être [vysl. rezondétr]: to nemá nijaký raison d'être • kniž. tenor: tenor článku • kniž. značenie (Dobšinský)
2. skutočnosť, ku ktorej smeruje istá činnosť: zmysel práce • cieľ: cieľ hnutia • účel: vec nespĺňa svoj účel • význam: nechápe význam celej udalosti • dôvod (o čo opierame svoje rozhodovanie, konanie): jeho počínanie nemá dôvod
3. chápavý, uznanlivý postoj: mať zmysel pre poéziu • pochopenie • porozumenie (schopnosť postihnúť zmysel): mať pre niekoho pochopenie, dívať sa na niečo s porozumením • cit • cítenie (zmysel pre niečo): hlboké sociálne cítenie
4. orgán, ktorým človek vníma vonkajší svet: vnímať niečo zmyslami • zastar. čuv
5. iba mn. č. schopnosť vnímať: zostať pri zmysloch • vedomie (stav, keď si človek uvedomuje svoju existenciu): mdloba mu zastrela vedomie • pamäť: byť pri plnej pamäti, pri zmysloch • rozum • um (ľudská schopnosť myslieť): Čo nemá rozum, um pokope?
6. iba mn. č. erotické, pohlavné cítenie: svojím správaním dráždila zmysly mužov • pud: pohlavný pud • vášeň: dať sa strhnúť vášňou • žiadostivosť: telesná žiadostivosť • zastar. žiadza • chtivosť: chtivosť pohľadu
vedomie, -ia str.
1. schopnosť ľudskej bytosti myslieť, usudzovať a uvedomovať si svoj vzťah ku skutočnosti; najvyššia forma odrazu objektívnej reality, ktorá je charakteristická pre človeka: ľudské v.; spoločenské v. súhrn spoločenských myšlienok, teórií a názorov, ktoré sú odrazom podmienok materiálneho života spoločnosti; hmota je prvotná, vedomie je druhotné; Spoločenské bytie určuje spoločenské vedomie.
2. stav ľudskej bytosti, keď si uvedomuje a zmyslami poznáva svoju existenciu: stratiť, nadobudnúť v.; byť pri v-í; bol bez vedomia; Prebral ho k vedomiu. (Bedn.); prežívať niečo pri plnom v-í; Prešla si dlaňou po lícach. To jej prinavrátilo vedomie. (Hor.)
3. (čoho i bezpredm. i so spoj. že) rozumový a citový vzťah ľudskej bytosti, ktorá si niečo určité uvedomuje, je si niečoho vedomá, uvedomenie, uvedomovanie si niečoho, vedomosť o niečom, povedomie: v. viny; v. (vlastnej) dôležitosti, (vlastnej, osobnej) zodpovednosti; jazykové v. schopnosť správne používať jazyk (najmä materinský); niečo mu vniklo, vošlo do v-ia; urobiť niečo s v-ím (bez vi-a) niekoho; dať niekomu niečo na v. oznámiť; vziať niečo na v.; brať niekoho na v. všímať si; nebrať niekoho, niečo na v. nevšímať si, ignorovať; vedomie, že ráno musí byť v práci (Zúb.); Vedomie, že ma ubil nevinne, skrivilo vo mne jeho tvár. (Ondr.) Hrialo ju vedomie, že už má syna. (Letz) S mojim vedomím sňal sa môj syn s tvojou dievkou. (Kuk.); podľa (svojho) najlepšieho v-ia a svedomia pri plnom uvedomení si niečoho, s plnou zodpovednosťou; Dáva sa na vedomie jednému každému... (Heč.) formula, ktorou niekdajší bubeníci začínali oznamy po vybubnovaní.
4. zastar. povedomie: slovanské v. (Škult.)
vedomie [-ie, -e, -í] s uvedomenie, uvedomovanie si niečoho, vedomosť o niečom, povedomie: ja gistecz y rukoymye swe gsme vlastnye peczeti swim dobrim wiedomyem prziwiesiti kazali k tomuto listu (KREMNICA 1449); y okolo nas mame wedomi, zachowal se wsudy dobre, protozja tomuz Girikoui Klobuczkemu dawam tento swoy list na suedomi (ŽABOKREKY 1567); kterj wedomj wecy učenjm potwrdil, skussenj gest (KoB 1666); žadnemu remeselnikowi nebude sloboda wlnu, pradzy anebo co gineho bez mistroweho wedomia kupity (CA 1675); co by potrebneho bylo, to i bez vedomi urednika zaopatrit ma (VRŠATEC 1683 U2); penize, totissto fl 150, kde sem obratil, tess pre buduce wedomy ditkam mim dokladam (BENICE 1764); klewetáný toto po celém dwúre buďe rozňeseno, z dwúru potem wistúpí na ulice a place, na placoch a ulicách prigďe do wedomý wssem Cahira obiwateľum (BR 1785); s wedomjm Betlema Turci Lippu wzaly (MVP 18. st) L. dať, dávať na v., dávať v. oznamovať, oznámiť, informovať: ja, richtar Lorencz y s mymy burgarmy, W. M. na wiedomy dawamy, czo sme slysssely (HLINNÉ 1585 E); znamo činjme tymto listem našjm všem vubec a vedomi dávame, že gsu pred nas predstupili tovariši remesla našeho (SKALICA 1637 E); ponižene davame na vedomi, že jesu ludie u nas, ludie i po sedemdesati letech stari (BOŠÁCA 18. st LP); daj mi na vedomi, že nemam ufani (PV 18. st)