tchor -a mn. N a A -y m. dravec s cennou kožušinou, charakteristický ostrým zápachom, zool. Putorius: smrdí ako t.;
pren. mn. -i živ. podliak: t. hnusný!
tchor G a A -ra pl. N a A -ry m.
špinavec 1. špinavý človek • zamazanec • zablatenec • umazanec • expr.: zafúľanec • zabrýzganec • zahnusenec • ufúľanec • zamastenec • hovor. expr.: zababranec • ubabranec • zagebrenec • ušubranec • gebroš • upískanec • bridoš • pejor.: smrad • smradľavec • smradúch • smradliak • bzdocha • tchor • šubroš • nár. bzducháň • hrub. zasranec
2. p. podliak
tchor p. špinavec 1
tchor, -a, mn. č. -y m. škodlivý kunovitý dravec zdržujúci sa obyč. pri stavaniach a poskytujúci cennú kožušinu; zo žliaz vylučuje prenikavo páchnúcu tekutinu: smrdi ako (ani) tchor odporne, veľmi; zool. t. obyčajný (Putorius putorius);
tchori, -ia, -ie príd.: t-ia kožušina
tchor m 1. zool dravec s cennou kožušinou, charakteristický ostrým zápachom, t. obyčajný Putorius putorius: wlka take owce, thora tež slepice nehtegj za krale znat (BV 1652); tchor, lasica na košuchi se hodya (KoB 1666); kdy (kačice) sedjá, dag pozor, aby gestrabi, straki a giný ptáci, ano ljsski, tchori a lasice k wagcjam prjstup nemeli (PL 1787) F. boyazliwy (ako) tchor (SiN 1678) (o bojazlivom človeku) 2. kožušina z tchora: gedna zimna czepica s tchorem premuwana (Kur 18. st) 3. (o človeku) naničhodník, ničomník, podliak: necht ga thorem zostanem, gestli newiznass krestane, že prawdu mluwim (SQ 1781); gazda a gazďiná sa čudugú, gaký tchori slépki odwlačugú (BN 1791); za masára sa vydává vlčisko zubatý, kupuje ovci, barany, patami jich platí, tchor sa podagry nebojí, po povalách kurčatá honí (ASL 18. st); -ový príd tchorí: od kralikoweg, zagačeg, zorničkoweg a tchoroweg kože (KRUPINA 1721); tchorowe masso uwar, dawag pyt a okadag s nim (HK 18. st)