tlčenie [tl-, tlu-; -ie, -í] s 1. udieranie: tam oczugess z kjanicama tlczenj, z pilu rezanj (CA 1780); mnohé mnohonásobního zbroja tlčení a uďereňí zňésla (BR 1785); ze zlatég nebo stríbernég ďesťice samím tlučeňím pekný obraz bil učiňil (BN 1796) tepaním F. t. na prsia bitie sa do pŕs (ako prejav pokánia): když kněz to trognásobné Agnus Dei neb Beránku božj s tlučenjm na prsa rjká, pamatug, kterak setnjk a ginj božstwj Krystowé wyznáwali a sebe na prsa bili (MPS 1777) 2. bitie, bitka: (mládenec) nemálo hnewem pohnúti prse swé tlúce domnjwage se, že bi tjm bitjm a tlučenjm takowé misslenky zahnat mohel (VP 1764); ukrutné krwawé tlčenj (BN 1791) 3. roztĺkanie, drobenie: na prach tlučzenie tlk mosazny (s. l. 1686); (havranie oko) samo bude byle y meke k rezany y tlučeny na prach (HL 17. st);