úplný príd.
1. plný (význ. 2), celý, kompletný, op. čiastočný: ú-á zostava, ú. zoznam, počet; ú-á sirota bez obidvoch rodičov; ú-é zatmenie slnka
2. vyskytujúci sa v neobmedzenej miere, absolútny, dokonalý: ú-é ticho, ú-á tma, chce mať ú-u istotu
3. hovor. skutočný (význ. 1), hotový: ú-é fiasko;
úplne prísl. vyjadruje okolnosť krajnej miery, úplnosti niečoho, celkom: ú. zdravý; ú. ho to vykoľajilo;
úplnosť -i ž.: (ne)robiť si nárok na ú.; kvôli ú-i uvádzame ...
úplnosť -ti ž.
totalita 1. vlastnosť niečoho, čo je vo svojom celku nedelené, čo tvorí celok • celistvosť: totalita, celistvosť života • ucelenosť • celosť • nečlenenosť • úplnosť • jednotnosť • jednoliatosť
2. násilná jednota uplatňovaná v autoritatívnych režimoch • totalitarizmus • totalizmus
úplnosť p. totalita 1
1. taký, ktorému nič nechýba, celý, plný: povedať (nepovedať) niekomu ú-ú pravdu; Janko mal úplný plesový oblek. (Kuk.) Nebola to štvrtka. Bola to úplná polovica husi. (Kuk.); ú-á sirota bez oboch rodičov; astron. ú-é zatmenie Slnka pri ktorom z určitého miesta na zemeguli nevidno nijakú časť slnečného kotúča; fyz. ú. odraz (svetla) pri ktorom nijaká časť svetla nevchádza do druhého prostredia; fon. ú. záver pri ktorom je výdychový prúd celkom zadržaný spojením artikulačných orgánov (napr. jazyka s podnebím);
2. dokonalý; absolútny: ú-é ticho, ú-á tma, ú-é bezvetrie; ú-é zdravie, ú-á hluchota; ú-á zhoda, ú-á sloboda, ú-é šťastie; vec je v ú-om poriadku; Všeobecný bojkot zo strany dediny skončil sa úplným krachom Belanky. (Urb.) Komisárom spravil svojho zaťa, predtým „úplnú nulu“ (Karv.) celkom bezvýznamného človeka;
úplne prísl. celkom: ú. zdravý, ú. voľný, ú. rovnaký;
úplnosť, -ti ž. vlastnosť niečoho úplného: ú. dát (Mráz); robiť (nerobiť) si nárok na ú.