Slovníkový portál Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV

mimika -y ž. výraz a pohyby tváre (pri reči) odrážajúce vnútorné hnutia;

mimik -a mn. -ci m. kto ovláda mimiku;

mimický príd.: anat. m-é svalstvo

mimika -ky ž.

mimika -ky ž. ⟨gr.⟩ 1. ▶ výraz a pohyby tváre, najmä úst a očí, odrážajúce momentálny psychický stav človeka, jeho emócie a zámery, vonkajší prejav psychických stavov: veľavravná, živá, výrazná m.; neprirodzená, prehnaná m. tváre; m. hluchonemých; m. vyjadrujúca radosť, strach, hnev; zlozvyky v mimike; dorozumievať sa posunkami, gestami, mimikou; mimikou dávala najavo svoje znechutenie; Ona iba počúvala a chvíľami odpovedala mimikou. [M. Rajský]; Matka jej mohla pomôcť iba radami, ktoré namáhavo vysvetľovala viac mimikou ako slovami. [V. Švenková]
2. div. ▶ súčasť hereckého prejavu, neverbálny herecký výrazový prostriedok; výraz tváre, pohyby tvárových svalov ako vedomý výrazový, vyjadrovací al. komunikačný prostriedok: klaunská m.; m. v rečníctve; cvičenie mimiky a pohybovej techniky na javisku; nové spôsoby detailného ovládania mimiky bábkohercov; dej sa vyjadruje len pomocou gestiky, mimiky a pohybu
3. zool. ▶ (v etológii) medzidruhové i vnútrodruhové dorozumievanie zvierat na vyjadrenie hrozby, zaútočenia a pod.: zvieracia m.; psia m.; málo vyvinuté svalstvo tváre nedovoľuje medveďovi takmer žiadnu mimiku

mimika -y ž. ‹g›

1. sprevádzanie reči výrazom tváre (sťahmi svalov) al. aj pohybmi, gestami: živá m. rečníka

2. zool. (v etológii) vnútrodruhové dorozumievanie zvierat na vyjadrenie hrozby, zaútočenia a pod.

mimika, -y ž. výzor a pohyby tváre odrážajúce vnútorné hnutia: ľudská, zvieracia m.; m. herca;

mimický príd.: m-é pohyby zmeny výzoru tváre; m-é svalstvo pomocou ktorého sa uskutočňuje mimika;

mimicky prísl.