Tatár m
1. živ príslušník tatárskeho al. tureckého národa: ya sem gesste pred Tatarmy za nyektery rok bidlel na Patrowy Lehote (P. LEHOTA 1641); tehdy sa s nimi stretli paholci na lukach, ked tu čelad Tatari hnali (VESELÉ 1663 LP); bol nemy, nebo mu bily Tatary yazik odrezaly (KRUPINA 1683)
F. v Tatároch v čase tureckých vojen: nebohimu Szalatnay Györgyowi w Tatarach chodili tatam pod Ortuti na Kremniczu po rohy a po lati (B. BYSTRICA 1676)
2. neživ pastiersky bič (tureckého pôvodu): stiri leta guss, čo ma vibil muz, vibil on mne s tatarem, ze sem spala s kapralem (KC 1791); -sky príd
1. k 1: Tatari, ktorých tatarský khán bol priviedol na 10 000, uderili na banské mesta (D. ŠTUBŇA 1599 E); od granatoweho sskarlatoweho a podssyteho czafragu na husarske aneb tatarske sedlo (ZVOLEN 1669); kussa tatarska gedna (KRUPINA 1689); (mestá) zname od tatarskych pobehagoch (KrP 1760)
L. t. koreň, t-a bylina, t-e zelie bot puškvorec obyčajný Acorus calamus: acorus: tatarske zelj (KoB 1666); calmuz: prusskworetz, tatarsky koren (NP 17. st); aphrodisias: tatarská bylina (KS 1763); t-a kaša bot pohánka, tatarka: panicum: pohánka, kassa tatárská (KS 1763)
2. zlý, nevhodný, nepríjemný: za tatarske wino powinen bude dobreho wina tolik okowy nawratyty (TRENČÍN 1640); gest výborná zelina proti scorbutu a nečisté krvi, která z gruntu slanu krev čistj, wssecky tatarské vlhkostj v žaludku trávj (TS 1771)
3. Tatár, Turek: Wolchinja pod titulom Palatynata len tolyko od Tatarskych a kozakuw, ktery wybechugu, nemálo sskody znássa (KrP 1760)