líce -a líc s.
1. časť tváre medzi okom, uchom a ústami: červené, plné, opuchnuté l-a; mať jamky na l-ach, priložiť pušku k l-u
2. vrchná, vonkajšia strana predmetov, obyč. plochých, op. rub, opak: látka je na l-i lesklá, obrátiť rukáv na l.
● l-a ako ruža, ako pivónia červené; l-a mu horia je rozpálený; l. a rub niečoho kladná i záporná stránka;
lícny, lícový príd.: l-ny nerv, l-á strana;
líčko -a -čok s. zdrob. k 1
lícny -na -ne príd.
lícny1 -na -ne príd. ▶ vzťahujúci sa na líce1, párovú časť tváre: l. nerv; lícna sliznica; lícne kosti; ukrývať si jedlo v lícnej dutine; pošklbáva mu lícnym svalom; l. vankúš v prilbe; Pri holení si vyrovnával kožu, vyťahoval prázdne lícne laloky. [J. Papp]
lícny2 -na -ne príd. ▶ tvoriaci prednú, vonkajškovú al. povrchovú stranu veci; umiestnený v prednej časti predmetu, stavby; syn. lícový; op. rubový: l. diel pleteného svetra; lícna vrstva omietky; odnímateľná lícna doska; Na lícnej strane [bankovky] tlačenej hĺbkotlačou je hmatovo rozlíšiteľný reliéf. [Slo 2002]
líce1, -a, líc str. časť tváre medzi uchom, okom a ústami: mať okrúhle, bledé, červené l-a; pravé, ľavé l.; l-a ako ruža, ako pivónie, l-a mu horia je veľmi červený; jamky na lícach, l-a mu červenejú, blednú, maľovať si, farbiť si l-a;
pren. bás. celá tvár: Nie vóta naše čítajte, lež naše vrásky v líci. (Jes.);
lícny príd.: l. nerv, l-a žľaza, l-a kosť, l-e svalstvo;
líčko, -a, -čok str. zdrob. expr.
líce2, -a str. vrchná strana predmetov, najmä plochých (op. opak, rub): obrátiť látku na l., l. peniaza, zmenky, šiat
● rub i líce obe stránky, zlá i dobrá;
lícny príd.: l-a strana, plocha
lícny p. líce1 i líce2
lícny i líčny príd. 1. csl súvisiaci s časťou hlavy, kde je líce: Akia má vidútia lícnia košča̋le (Kameňany REV); lícné kosti (Lukáčovce HLO) L. ľícnej remen (Dobroč LUČ) - na konskom postroji 2. csl vrchný al. vonkajší (na predmetoch): Takto je ľícni, touto stranou ho dámo na vonkajší stranu (Kokava n. Rim. RS); Na ohobluvanéj deske sa mosí spoznat, kerá je lícná strana (Hor. Súča TRČ) L. líčno koľeso (Poniky BB), lícné koleso (Mor. Lieskové NMV), líčne koleso (St. Myjava MYJ, Sobotište SEN) - mlyn. palečné koleso na vodnom mlyne 3. expr. majúci okrúhle líca, dobre živený, pekný: Ten Jano je naozaj líčni mláďeňec (Hliník n. Hron. NB); Aľe je ľen líčni! (Detva ZVO) 4. expr. na pohľad pekný, úhľadný: Takího líčniho domu ňebolo na širokom okolí (Prochot NB)
líčny p. lícny
líce [-e, -o] s 1. tvár al. časť tváre medzi okom, uchom a ústami: potom sme widely na Gurikowy Czertowy krw, na liczy bol posskrabany (LACLAVÁ 1596); dala (jej) polyčok, co sme y okom wydely, až gey wssecko lyce čerwene bylo (S. ĽUPČA 1613); na tele y na dussj (ma) trescze, tak abich licze boziho nikdi widietj a vhlidatj nemohla (BARDEJOV 1664); tvé lyitzo hlyedaju (Bože) (DŽ 1752) tvoju tvár, teba; x. pren puga: zadkowé častki, lica (KS 1763) polovice zadku ľudského tela F. nebe gasne, panske lyce, welmi se promenj brzce (Se 18. st) panská priazeň je nestála 2. sánka, čeľusť zvierat: kun, který má weliké ljcá a kratke hrdlo, ten se ňerad dáwa zubadliť (PL 1787); lícny príd k 1: maxillaris: ljcny (KS 1763); líčko dem expr k 1: líčko tvé červené (ASL 1603-04); padajú slzy po bielem líčku (AD 18. st)
lícny p. líce