Slovníkový portál Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV

arbiter [-t-] -tra pl. N -tri m.

arbiter [-t-] -tra pl. N -tri m. ⟨lat.⟩ 1. práv. ▶ zvolená al. určená osoba rozhodujúca o sporných nárokoch jednotlivých strán, rozhodca rozhodcovského súdu: štátny a.; riešiť spor zmierom pomocou vybraného arbitra
2. ▶ kto niečo posudzuje, o niečom rozhoduje, sudca: samozvaný a.; byť arbitrom v delikátnej záležitosti; Nehodlám byť arbitrom, ale rozhodne sa prikláňam k druhej možnosti. [Š. Žáry]; Dejiny sú neúprosným arbitrom. [KŽ 1968]
3. publ. ▶ kto vedie športové stretnutie; kto hodnotí športové výkony, rozhodca: futbalový, krasokorčuliarsky a.; čiarový a.; a. na hokejových majstrovstvách sveta
▷ arbiterka -ky -riek ž.

arbiter -tra m. (arbitra -y ž.) ‹l› kniž. rozhodca sporu (vybratý stranami); autoritatívny posudzovateľ, sudca: výrok a-tra; literárny a. uznávaný znalec, kritik v odbore literatúry; práv. vedúci arbitráže: hlavný a.; v spoj. a. elegantiarum [-ciá-] človek udávajúci tón vo veciach vkusu, módy (pôvodne o rím. satirikovi Petroniovi)

arbiter, -tra m. rozhodcovský sudca

arbiter, obyč. pl arbitri m lat práv osoby vybraté na rozhodovanie v majetkovom spore al. na urovnávanie sporu medzi stránkami: kdjkolwek pan Fridrich den vlozy, abichme arbitri zebraly (TRENČÍN 1585); poddana wecz gest na dobre ludy a arbitry ne yako sudze, ale gednatele (P. ĽUPČA 1587); skrz nás arbitrow na to od stran wiwolenych (PRÍLES 1635); na panow arbiterow ma se gemu z dluhu deputowat (JELŠAVA 1679); ktere pritelske porownanj aneb accordu predgmenowane partes pred namy deputowanimj arbitry chczegj zachowat (KRUPINA 1696)