Slovníkový portál Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV

kázať -že -žu -uc -uci nedok.

1. dávať pokyn, rozkazovať, prikazovať: lekár mu k-l ležať, aby ležal; čo nám k-li, urobili sme; (robiť,) ako zákon, tradícia k-e podľa zákona, tradície; robiť, ako srdce k-e podľa citu

2. hlásať nejaké (náb.) učenie: k. evanjelium; k. v mnohých krajinách

3. mať kázeň (význ. 1): k. od oltára; k. o morálke, k. proti neprávosti

● → vodu k-e, víno pije

kázať káže kážu káž! kázal kážuc kážuci/kázajúci kázanie nedok.

kázanie -nia s. ▶ vyslovené verejné (obyč. cirkevné) poučenie, verejný prejav o mravoch a viere, kázeň: morálne, mravoučné k.; k. Božieho slova; rozpis kázaní na mesiac máj; pren. v románe prevláda pátos a moralizujúce k. poúčanie; Mojžišovo Desatoro a Ježišovo kázanie na hore je základom akejkoľvek morálky. [LT 1998] ▷ ↗ i kázať

kázať káže kážu káž! kázal kážuc kážuci kázanie nedok. 1. (komu čo/s neurčitkom/s vedľajšou vetou; ø) ▶ dávať pokyn na vykonanie niečoho, porúčať; syn. prikazovať, nakazovať, nariaďovať: rob, čo ti kážu; kázala mu prísť o tretej; kto ti kázal, aby si tam chodil?; robiť, konať tak, ako káže zdravý rozum, svedomie, srdce, tradícia podľa zdravého rozumu, svedomia, citu, tradície; čo muž kázal, urobila; Žili skromne, nevinne a bezúhonne, ako kážu nielen dobré mravy, ale aj zákony. [J. Lenčo]; Odbehol k pultu, slivovicu dal krčmárovi a kázal si naliať do decového pohára vody. [J. Balco]; Opatrnosť ti káže väčšiu zdržanlivosť voči cudzím osobám. [Sme 1998]
2. (čo; ø) ▶ hlásať nejaké náboženské učenie, šíriť, ohlasovať: k. evanjelium, Božie slovo; verejne k.; V dobe, keď Ján Krstiteľ začal kázať, vládlo v Palestíne veľké napätie. [Anton Hlinka]
3. (o čom; proti čomu; ø) ▶ (o kňazovi pri bohoslužbe) vykladať časti biblického textu a aplikovať ho na náboženský i bežný život, mať kázeň: k. o láske, cnostiach, morálke; k. proti neprávosti, nespravodlivosti, opilstvu; k. v kostole; chodieval k. a spovedať do väzníc; Ján Pavol II. mladým ľuďom kázal o tom, že skutočné šťastie nemôžu dosiahnuť bez námahy, obetí a odriekania. [DF 2002]
4. expr. (komu o čom; ø) ▶ dôrazne, zoširoka al. vyčítavo o niečom hovoriť, poučovať, dohovárať, karhať: začal mi k. o tom, ako nezdravo žijem; už zasa kážeš?; ty mi budeš k. o etike!; Keď si myslíte, že tu budem kázať o zlej konzumnej spoločnosti, mýlite sa. [InZ 2000]
◘ fraz. kázať ako z kancľa a) rozprávať veľmi učene, často nezrozumiteľne pre poslucháčov b) hovoriť autoritatívne, poučujúco, často povýšene; žart. [ani] farár [na kancli] dva razy nekáže už som to raz povedal, nebudem to opakovať; zhodiť niekoho z kancľa ohlásiť nastávajúci sobáš (snúbencov) ◘ parem. kto chce Písmo kázať, musí príklad dávať kto chce poučovať, musí byť sám bezúhonný; vodu káže, [a] víno pije nedrží sa zásad, ktoré hlása
▷ opak. kázavať -va -vajú -val

hlásať verejne dávať na vedomie • ohlasovať • ohlášať: hlásať, ohlasovať Evanjelium • šíriť • rozširovať: šírili, rozširovali myšlienky slobody • učiť (náuku, učenie, poznatky a pod.): kresťanstvo učí, že láska k blížnemu je najdôležitejšia • kázať • apoštolovať (v súvislosti s náboženským učením): kázať Božie slovo; dva roky apoštoloval v Afrike • propagovať (zároveň i odporúčať): propagovať boj proti fajčeniu

kázať 1. dávať pokyn na vykonanie niečoho • ukladať • zastaráv.: narúčať • porúčať: kázali, ukladali nám prísť načas; porúča mi vziať si veci so sebou • rozkazovať • prikazovať • nakazovať • dávať rozkaz • dávať príkaz (autoritatívnym spôsobom): Nebudete nám tu rozkazovať, prikazovať! • nariaďovať (autoritatívne, obyč. úradne) • kniž. veliť: konať, ako káže, velí česť

2. p. hlásať

kázať, -že, -žu nedok.

1. (komu, čo, s neurč. i bezpredm.) rozkazovať, prikazovať, nariaďovať, žiadať od niekoho niečo: k. niekomu niečo robiť, urobiť; Konajte, čo vám materinská povinnosť káže. (Tim.) Býval v manzarde, ako káže maliarska tradícia. (Gráf) Chcel urobiť tak, ako kázal rozum. (Šolt.) Skromnosť vrodená mlčať mi kázala. (Karv.) Strieľal, keď mu to nik nekázal. (Ondr.) svojvoľne. Len si kázal navariť pľúcnika. (Taj.) Kázal si ešte pivo (Tat.) rozkázal si doniesť. Čo muž kázal, urobila. (Taj.)

2. (čo, o čom, proti čomu i bezpredm.) poučovať veriacich v kostole, mať kázeň, byť kazateľom; vyzývať niekoho k nejakým činom formou slávnostnej reči, kázne, hlásať, ohlasovať, odporúčať niečo: Šiel z fary na faru a kázal všade. (Záb.); k. evanjelium; Káže proti pijatike. (Taj.) Kázali o morálke. (Jes.); verejne k.; Kážu ani kňaz (Tim.) so zápalom poúčajú. Kázal ušiam hluchým (Vlč.) nik nepočúval jeho naučenia, rady.

● Vodu káže a víno pije nespráva sa podľa toho, čo iným radí; hovor. žart. farár dva razy nekáže odpoveď nepozornému poslucháčovi, ktorému nechceme opakovať, čo sme povedali;

opak. kázavať, -a, -ajú;

dok. k 1 nakázať, prikázať, rozkázať

kázať nedok.
1. csl prikzovať, rozkazovať, nariaďovať, dávať pokyn: Ta_kázali mi čakať (Pribilina LM); Ouce zahnau̯ aj zo sluhom na Dačoluom, že vraj vom ta_kázau̯ (Lešť MK); Šiesťim si kázaľi: richtujťe ou̯domáš, richtujťe ou̯domáš! (Čelovce MK); To som nepredala, čo ste mi kázali (Ružindol TRN); Štefan mi kázal, abich povedzela Uliše, že teda tí mhrozne budú (Vištuk MOD); A kazaľi mi, žebi som už išla domu (Sedlice PRE); A to on kazal chlapcom ňesc stromiki a zajdi hore (Sokoľ KOŠ); Ešči nam tu kazaľi pokośic, aľe muž ňit kedi (Záhradné PRE); Ta ked ja ci kažu, ta poprubuj! (Dl. Lúka BAR)
2. csl mať kázeň, byť kazxateľom (obyč. v kostole): Náš kaplán krásňe káže (St. Hory BB); Na druhú ňeďeľu káže kapláň z Mošoviec (Bodorová MAR); Zajtrá buďe maď onšu a kázeň ten páter, čo tak pekňe káže (Návojovce TOP); Aľe zna kazac, ta to kazateľ! (Dl. Lúka BAR)
F. káže aňi farár na kanclu (Rochovce ROŽ) - veľa a poučujúco reční, hovorí
3. už hovoriť, vravieť: Uun prišou̯ a kazau̯, že žena z ňim ňechce spac (Sobrance)

kázať sa nedok. (kiazať sa) zried. ukazovať sa, javiť sa: Ťera_sa uš kiaže, že ňebuďe pršaťi (Drienovo KRU)

kiazať sa p. kázať sa

kázať ndk
1. prikazovať, rozkazovať, nariaďovať: wlastny peczet przywiesity kazal k tomuto listu (ZVOLEN 1445); kazala penyze pryniesty (ŽARNOVICA 1596 E); kazal sebe konia sedlacz (PREŠOV 1608); kaž mu hore wiskoczit (TRENČÍN 1780)
F. kazal pan, musel sam (SiN 1678) čo iným prikazoval, musel urobiť sám
2. trestať, kárať: russitele pokoge muože kazati podle geho mena (ŽK 1493)
3. cirk mať kázeň v kostole: kazati slovo božj (RUŽOMBEROK 1598); mohel kazat, krstit (MOŠOVCE 1643); k. sa ndk na kom, z čoho, čím brat si ponaučenie: (neposlušní) magi tak byti pokazanj, zet se y ginssj na nich kazati budu (ŽK 1473); (zlodejov) ma cech trestati, aby se y druhi z toho kazal a wystrihal (CA 1675)
L. ten gest dobrym, mudrym panem, kdo se kaže ginych padem (SiN 1678) poučí sa z chýb druhých