algebra -y ž. odbor matematiky zaoberajúci sa vzťahmi medzi číslami a riešením rovníc vyjadrených všeob. číslami;
algebrický príd.: a-á rovnica;
algebricky prísl.
algebrický -ká -ké príd.
algebrický -ká -ké príd. mat. ▶ súvisiaci s algebrou, časťou matematiky; založený na algebre; riešený pomocou algebry: algebrické výpočty, veličiny; algebrická rovnica, funkcia, krivka; a. výraz v ktorom vystupujú veličiny označené písmenami s významom čísel; algebrické operácie; lingv. algebrická lingvistika využívajúca pri modelovaní jazykových štruktúr algebru, logiku, teóriu množín a pod.
algebricky prísl. mat. ▶ spôsobom príznačným pre algebru: a. sčítať rozdiely
algebra -y ž. ‹arab› mat. (školská) a. náuka o riešení rovníc a o teóriách s tým súvisiacich; školská učebnica tejto náuky; abstraktná a.; moderná a. táto náuka rozšírená o ďalšie odvetvia a vytvorená zovšeobecňovaním a axiomatizovaním používaných pojmov a metód; log. a. logiky najstaršia forma matematickej logiky vzniknutá aplikáciou vzorcov algebry na operácie s triedami a výrokmi;
algebrický príd.: mat. a-é operácie sčítanie, odčítanie, násobenie, delenie, umocňovanie (racionálnym exponentom); a-á funkcia ktorú možno vyjadriť z konštánt a premennej konečným počtom algebrických operácií; a-á rovnica; a-é číslo koreň algebrickej rovnice s celočíselnými koeficientmi; a-á krivka ktorej body vyhovujú istej algebrickej rovnici s dvoma neznámymi; lingv. a-á lingvistika časť matematickej lingvistiky používajúca prostriedky logiky, teórie množín, teórie grafov a i. na modelovanie jazykových štruktúr;
algebra, -y ž. časť matematiky, v ktorej sa počíta so všeobecnými číslicami;
algebrický (star. i algebraický) príd.: a. súčet s. kladných a záporných sčítancov; a-á rovnica ktorej každá strana je jednočlenom al. mnohočlenom vzhľadom na neznáme veličiny; a-é čísla ktoré sú koreňmi algebrických rovníc s racionálnymi koeficientmi;
algebricky (star. i algebraicky) prísl.