odzdraviť dok. hovor. odpovedať na pozdrav: zdvorilo o.; ani nám neo-l
odzdraviť, odzdraviť sa -ví (sa) -via (sa) odzdrav (sa)! -vil (sa) -viac (sa) -venie (sa) dok.
odzdraviť, odzdraviť sa -ví (sa) -via (sa) odzdrav (sa)! -vil (sa) -viac (sa) -venie (sa) dok. (komu; ø) ▶ odpovedať na pozdrav (slovne al. nejakým gestom): slušne, zdvorilo o.; odzdravil nám úklonom hlavy, zdvihnutím klobúka; ledabolo sa odzdraví susede; všetci sa nám odzdravili priateľským ahoj; prekvapilo ho jej odmerané odzdravenie; vojak odzdravil a urobil čelom vzad zasalutoval; Pozdravil som ju, ale neodzdravila, hoci bolo na nej jasne vidieť, že ma spoznala. [D. Mitana] ▷ nedok. ↗ odzdravovať, odzdravovať sa
odzdravovať, odzdravovať sa -vuje (sa) -vujú (sa) -vuj (sa)! -voval (sa) -vujúc (sa) -vujúci (sa) -vovanie (sa) nedok. (komu; ø) ▶ odpovedať na pozdrav (slovne al. nejakým gestom): dovidenia! – úctivo odzdravujeme učiteľovi; zdravím vrátnika, on odzdravuje; vodiči sa odzdravovali zdvihnutím ruky; viackrát som ho pozdravil, ale on mi neodzdravuje ▷ dok. ↗ odzdraviť, odzdraviť sa
odzdraviť, -í, -ia dok.
1. voj. skončiť pozdrav: Po odzdravení urobí vojak čelom vzad.
2. odpovedať na pozdrav: „Hej!“ — odzdraví Pavo. (Heč.)