zadobre prísl. iba v spoj. byť s niekým z. v dobrom, priateľskom vzťahu
zadobre prísl.
zadobre (nár. i zadobro) prísl. v spojení buď s niekým z. v priateľskom vzťahu, v dobrom pomere: Celý svet ho volal Lojzkom, bol s každým zadobre. (Jégé) Ja viem s každým vyjsť, so všetkými som zadobre. (Mňač.) Bolo zrejmé, že sú veľmi zadobre. (Zgur.) My sme zadobro s nimi. (Šolt.)
zadobre, zadobro prísl v spoj byť z. s niekým, mať z., dať z. niekomu, prijať z. mať k niekomu dobrý vzťah, vysloviť súhlas s niekým, uznávať niečo: kterussto wez y pan Geho Milost od was zadobre pryme (ZVOLEN 1575); kdy chodjl do domu instansoweho wo dnye ale po gakeg priczine, to newje, ponewadcž z instansowim synom byl zadobro (V. ČEPČÍN 1659); nebosstjk Kaljnay z panom Körmendjm zadobre byly z sebu (SKALICA 17. st); aeqvi bonigus (!) facio: zadobre mám (KS 1763); sebe za winného uznati, swu winnu wygewiti a žalobnjkům zadobre dáti (MPS 1777); na swe rade, byt by y lepssj byla, nevstupni nezustáweg proty vssem gjnjm, nebo tak zadobre meg to, gako y Hektor včynil (HI 18. st)