kriak -a m. krík: k-y a bodľačie
kriak -ka pl. N -ky m.
kriak -ka pl. N -ky m. region. ▶ drevina bez kmeňa rozvetvujúca sa od koreňa, krík: lieskový, šípový, ríbezľový k.; močariny zarastené kriakmi; ukryť sa v kriakoch; V šachorine sa vyzliekol, pohádzal šatstvo na kriaky, uviazal koňa a vnoril spotené telo do Hrona. [A. Hykisch] ▷ kriačik -čika/-čka pl. N -čiky/-čky I -čikmi/-čkami m. zdrob.: Spomedzi lopúchových listov a kriačikov som pozoroval, ako sa približujú. [P. Jaroš]
ker drevina bez kmeňa rozvetvujúca sa od koreňa • krík • kriak: malinový, ozdobný ker, krík, kriak
kriak p. ker
kriak, -a m. kraj. krík: Statky behali medzi kriakmu. (Heč.) Životy ľudí sú pospletané ako kriaky v hustom horskom podraste. (Hor.);
kriačik, -čika/-čka m. zdrob.
kriak m. 1. lipt, vsl drevina bez kmeňa rozvetvujúca sa od koreňa, krík: F tom kriaku pod brehom som to mala skritie (Lipt. Matiašovce LM); Podarla sebe kidľu na kriaku (Žakarovce GEL); Koza še najratši paše na krakoch (Kokšov-Bakša KOŠ); No a to trebalo isc tak pomedzi kraki dolu (Torysa SAB); Našľi ho u krakou spitoho (M. Zalužice MCH) 2. zried. nadzemná časť niektorých rastlín, najmä okopanín, vňať: Ked idzem kopadz gruľe, ta perši sebe viterham kraki (Spiš. Štvrtok LVO); kriačok m. zdrob.: Bľisko bula voda f kračkoch (Sokoľ KOŠ); kraček (Spiš. Podhradie LVO); kračok (Remeniny GIR, Stanča TRB)
krik [k(e)rík], kriak [krak] m 1. ker: kdj manzjelka ma Barbara Maroty do Varzyna šla Jan Ferczko a Martin Kyselko (na ňu) z kerzyka strehly a vlapily (ju) (LIETAVA 1570 E); (susedia) nam kraky zruntowali (S. TEPLICA 1760); (Mojžiš) widel krak (SPr 1783) 2. chumáč nadzemných častí rastliny vyrastajúcich z jedného koreňa, trs: 10 kerikuow z gahodoweg zeliny (RT 17. st); kríček, kriačik, kerček dem k 1: kalina w kríčku stála (RL 15. st); w kryčku horicem (Boha) spatruge (GŠ 1758); kraček gest vprostred plamena a plamen uprostred kračka (SJ 18. st); veprecula: kerček (LD 18. st)