Slovníkový portál Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV

dvoje neskl. čísl. skup.

1. pri pomn. a pri podst. m. označujúcich páry al. viazané množstvo zastupuje zákl. čísl. a vyj. počet 2; pri iných podst. m. vyj. počet 2 ako súhrn: d. sánok, hovor. d. sánky, d. očí; d. sardiniek 2 škatuľky; d. detí

2. na d., vo d. vyj. počet 2 ako počet častí celku: rozdeliť, rozrezať na d.; preložiť (papier) vo d.

dvoje čísl. skupinová

dvoje čísl. skupinová 1. ▶ pri pomnožných a pri podstatných menách označujúcich páry al. viazané množstvo zastupuje základnú číslovku dva; pri iných podstatných menách vyjadruje počet dva ako súhrn: d. sánok al. hovor. d. sánky; d. očí; d. dverí; d. šiat, topánok; d. detí; kúpiť d. novín; zjesť d. párkov; Mám dvoje rúk a nebojím sa nijakej práce. [V. Mináč]
2. v spojení na dvoje, vo dvoje ▶ vyjadruje počet dva ako počet častí celku: rozdeliť, rozrezať na d.; preložiť papier na d.; krčah sa rozpukol na dvoje; expr. zohnutý, skrčený vo d. (o človeku) veľmi zhrbený, nahnutý dopredu; Čas ho zaskočil a prelomil ako triesku vo dvoje. [M. Urban]
3. blíži sa významu neurčitej číslovky al. neurčitého zámena; v spojeniach jedny-dvoje, dvoje-troje ▶ vyjadruje neurčitý, približný (obyč. chápaný ako malý) počet niečoho; syn. niekoľko (málo), zopár: kúpim si jedny-d. šaty; jej túžba je mať d.-troje detí

*dvojo ↗ správ. dvoje

dvoje neskl. čísl. rozčl. vyjadruje počet 2 (jednotlivcov i druhov); v spojení s pomn. podst. menami má význam čísl. zákl. (v tomto prípade sa skloňuje: dvoje, -jich): d. detí; d. topánok, d. dverí

● rozdeliť, rozlomiť na dvoje, vo dvoje na dve časti

dvoje čísl. skup. csl (dvojo) vyjadruje počet 2 druhov al. 2 jedincov pomenovaných pomn. substantívom: Dvojo topánok som si odňesla gu šustrovi (Klenovec RS); Mám ľem dvojo ťepľejší_šiat (Čičmany ŽIL); Dvojjé ďeťi zme boli (Kubrica TRČ); Na dvojo (detí) to malo bulo (Sobrance)
F. rozďelili na dvoje (Chocholná TRČ) - na 2 časti; choďiľi na dvoje (Detva ZVO) - na dvakrát; vo dvoje sa šúbig zohou̯ (Čelovce MK) - napoly; tá (rojta) fše bola vo dvoje (Žaškov DK) - dvojmo

dvojo p. dvoje

dvé p. dvoje

dvoje [-e, -o], čes dvé čísl skup vyj. počet dva (najmä pri pomn subst): dwoge kur (BUDATÍN 1478 SČL); Gasperowym dwogym detom (ŽILINA 1599); dwoge gatye (TRENČÍN 1633); wino a milost cziniwa blaznuw dost, sskodit umj to dwoge (BV 1652) oboje; beh ziwota nasseho w tom dwem gest neyznamegssj, gedno ze gest welmj bidny, potom welice kratky (LP 1769); dvoje ovčeniec (PODLUŽANY 1797 LP); Janko z Bánoviec, tu ťa hladalo dvojo dievceniec (PV 18. st); na d., v(o) d., po d-u prísl výrazy
1. na dve časti, na dve strany: zahumnie aby na dwoge rozdielili (ŽK 1507); luka delila se na dwoio (S. ŠTVRTOK 1633); dwere do piwowara na dwe se otwiragici (TRENČÍN 1713); dwere na dwoge se otwiragiczy (BÁNOVCE n. B. 1733); in duplum: w dwoge, na dwoge (KS 1763)
2. dvakrát, dvojnásobne: mam truhliczku, ktera se zamyka we dwoge (ŽILINA 1561); bifariam: dwognásobňe, na dwoge; dupliciter: dwogako, dwognasobne, po dwogu (KS 1763)

dvojo p. dvoje