Slovníkový portál Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV

dosvedčiť dok. podať svedectvo, potvrdiť: d-m ti, že si bol doma; písomne d. niečo;

nedok. dosviedčať -a, dosvedčovať

dosvedčiť -čí -čia dosvedč! -čil -čiac -čený -čenie dok.

dosvedčiť -čí -čia -či! -čil -čiac -čený -čenie dok. (čo; s vedľajšou vetou; ø) ▶ svedectvom podoprieť isté tvrdenie; syn. potvrdiť: d. slová, výpoveď niekoho; písomne d. správnosť niečoho; d. pred súdom niečiu totožnosť; ľudia vám to dosvedčia; Ja dosvedčím! Dúfam, že nik nezapochybuje o mojich slovách! [P. Štrelinger] ▷ nedok. ↗ dosviedčať, dosvedčovať

dosviedčať -ča -čajú -čaj! -čal -čajúc -čajúci -čanie, dosvedčovať -čuje -čujú -čuj! -čoval -čujúc -čujúci -čovanie nedok. (čo; s vedľajšou vetou; ø) ▶ svedectvom podopierať isté tvrdenie; syn. potvrdzovať: d. pred súdom, pod prísahou pravdivosť výpovede; to dosvedčuje správnosť nášho konania; zistené skutočnosti dosvedčujú, že páchateľom nie je; takmer každá veta dosviedča o jej nekultúrnosti; Tón jej slov dosvedčoval, že vie odpoveď. [J. Johanides]; Dedina bola opustená. Ošarpané omietky, roztlčené okná to dosvedčovali. [LT 1998] ▷ dok. ↗ dosvedčiť

dokázať 1. doložiť dôkazmi • podať dôkaz (o niečom): dokázal svoju nevinu; podal dôkaz o svojej nevine • potvrdiť • dotvrdiť • dosvedčiť (dokázať svedectvom): potvrdil, dotvrdil, že vraha videl; dosvedčil pred súdom jeho totožnosť • kniž. osvedčiť • zastar. stvrdiť: pravdivosť vyhlásenia osvedčili, stvrdili všetci prítomní • dokumentovať (dokázať pomocou písomných dokladov): dokumentovať rast životnej úrovne grafmi • preukázať • demonštrovať • manifestovať (ukázaním na niečo): už dávno preukázal, demonštroval svoju odvahu • vyvodiť • dedukovať (dokázať dedukciou): vyvodil, dedukoval pravdivosť výroku

2. p. vedieť 3, vládať¹

dosvedčiť svedectvom podoprieť isté tvrdenie • dotvrdiť • potvrdiť: dosvedčil, dotvrdil, potvrdil, že kolega má pravdu • kniž. osvedčiť • zastar. stvrdiť: listinu osvedčil, stvrdil podpisom • dokázať (podať dôkaz): dokázali jeho nevinu • doložiť • dokumentovať (písomne preukázať dokladmi): doložil, dokumentoval analýzu štatistickými údajmi • vykázať (doložiť výkazom): vykázať vzrast spotreby mlieka

potvrdiť 1. podať svedectvo o správnosti, pravdivosti niečoho • dosvedčiť: mládenec potvrdil, dosvedčil, že auto šlo rýchlo • dotvrdiť • zastar. stvrdiť: pravdivosť udalosti dotvrdili všetci prítomní • dokumentovať • dokázať (doložiť dôkazmi): dokázať svoju nevinu • odprisahať (potvrdiť prísahou)

2. uznať za platné; písomne osvedčiť • schváliť: vláda potvrdila, schválila rozpočet na tento rok • zastar. stvrdiť • kniž. sankcionovať: sankcionovať uznesenie, zákon • kniž. atestovať • zastar. certifikovať • admin. kvitovať (potvrdiť príjem niečoho): kvitovať zmenku • spečatiť (dať konečnú platnosť): priateľstvo sme spečatili bozkom; sľub spečatiť podpisom

3. porov. prisviedčať

ukázať 1. gestom upozorniť na niekoho, niečo: ukázal rukou na prichádzajúcich, na dom oproti • označiť: označil vinníka prstom • udať (určiť pohybom, hlasom a pod., ako sa má niečo konať): treba udať smer pochodu; udať paličkou povel, aby hráči začali hrať • zastar. al. nár. pokázať (Sládkovič, Botto) • naznačiť (náznakom upozorniť): naznačil mu, aby mlčal

2. umožniť niekomu pozretie niečoho, dať vidieť: Ukážeš nám svoju zbierku? • poukazovať (viac vecí al. postupne): poukazovať návšteve celý dom • predviesť (názorne): na výstave predvedú nové modely počítačov • predstaviť (verejne): predstaviť diela mladých umelcov • popredstavovať (postupne al. viac vecí, osôb): popredstavovať všetky exponáty • prezentovať: výstava prezentuje súčasné umenie • demonštrovať (názorne): demonštroval teóriu na príklade • predložiť (položiť pred niekoho, obyč. pri úradnom vybavovaní): predložte účet, povolenie, zoznam, občiansky preukaz • podať: podať výklad o histórii obrazu

3. vystúpiť so svojimi myšlienkami, citmi, názormi a pod. zo svojho súkromia • dať najavo • prejaviť • preukázať: nevie ukázať, dať najavo radosť, lásku; (pre)ukázal ochotu zmieriť sa • manifestovať (verejne): umelec manifestuje svoju oddanosť vlasti • zobraziť • znázorniť (názorne, umelecky): v románe zobrazil, znázornil nedávne udalosti • vyjadriť • vysloviť (slovne): vyjadrili, vyslovili nám vďaku, uznanie

4. doložiť presvedčivým dôkazom, podať svedectvo o niečom • podať dôkaz • dokázať • dosvedčiť: Ukážte, dokážte, akí ste dobrí hokejisti!; podal dôkaz o svojej nevine, dosvedčil svoju nevinu

5. p. upozorniť

dosvedčiť, -í, -ia, rozk. -svedč dok. (čo i bezpredm.) potvrdiť, podoprieť svedectvom, vysloviť súhlas: Budeme môcť dosvedčiť pravdu. (Gab.) Áno, vtedy si mi zjavne dosvedčil, že ma miluješ. (Kuk.) Dosvedčil kývnutím hlavy. (Vans.);

nedok. dosviedčať, -a, -ajú i dosvedčovať, -uje, -ujú

svedčiť², -í, -ia nedok.

1. (bezpredm., proti komu, na koho, pre koho, za koho) vypovedať pred súdom ako svedok, byť svedkom: falošne, krivo s.; Mám zradiť vlastného otca? Mám ísť a svedčiť proti nemu? (Urb.) Povedz žene — deťom, že ma vešajú a že Juro Duboš svedčil na mňa. (Jégé);

pren. vydávať svedectvo: Sekera zostala na dvore a teraz svedčí proti kováčovi. (Jil.) Proti mne svedčí nielen klebeta, ale i pravda. (Vaj.)

2. (so spoj. že) tvrdiť, dosvedčovať: Počal sluhovi svedčiť, že on to nevedel, že je to zakázané. (Taj.) Našli sa i takí, čo svedčili, že videli „tátoša“, to jest koňa, na akom lietajú v povetrí. (Záb.)

3. (komu i bezpredm.) súhlasiť s niekým, prikyvovať, prisvedčovať: Ondro kýval hlavou. Aj svedčil bratovi, aj v duchu nesúhlasil. (Hor.) Kto mlčí, ten svedčí. (prísl.)

4. (o čom, o kom, so spoj. že i bezpredm.) ukazovať, prejavovať, prezrádzať niečo, nasvedčovať, vydávať svedectvo: Narazil na pichľavé, zlé oči, ktoré nesvedčili o obdive. (Urb.) Staré potreby tu visia, svedčiac o sláve magnátskeho rodu. (Ráz.) Kŕčové strhávanie svedčí o nej, že je živá. (Sládk.) Tupé údery svedčili, že výtok ubíjajú krátkym štopárom. (Hor.) Hatia ho plniť, ako svedčí zákon. (Kuk.);

opak. svedčievať, -a, -ajú;

dok. k 2 dosvedčiť, k 3 prisvedčiť

dosvedčiť dok. csl podoprieť svedectvom: Ja̋ či to misím dosvešič, ež ak to bulo (Kameňany REV); Móžú dosveččit šecci, čo tam boli, že to bolo ináč (Brestovany TRN); A ja ci dośvečim, že śi bul ze mnu (Ostrovany SAB)

dosvedčiť dk
1. čo komu, na koho, na čo vydať svedectvo o niečom; potvrdiť, dokázať: dokadz by to mohl doswiedssiti (ŽK 1473); nech to na neho ten czlowek dosweczy (JAZERNICA 1554); gestli by se (porušenie ustanovenia) w poli gednym, w měste dwema ljdmi doswečiti mohlo (RUŽOMBEROK 1599); žeby zemrieti melo dobytka walaskeho nro 186, nech pod prysahu mager walasky samodwanacztý doswedcžj (BYTČA 1616); za druhy plod kaprowý, czo psal, gestly rybnykarom nedoswedčý, tez ma nawratit neprawe psanych fl 38 (TRENČÍN 1640); lasku swu sestersku doswedčit nemužete (VARŠAVA 1760); na ktere penjze (od pasienka) aj Sulawjk doswečzi (MARIKOVÁ 18. st)
2. koho usvedčiť niekoho: kdy ma dosweczyss, že som ya striga; kujon budess, kim ma nedosweciss (KRUPINA 1692; 1741); arestant zada, abi ho predmenowany doswečsil (S. ĽUPČA 1735); jestli by pak ten jisty dluh tajil, teda želobnik bude povinen jeho dosvečiti (MB 1759); -ovať, dosviedčať dk
1. k 1: tje giste penize doszwedczuge geden swedek (TRENČÍN 1679); na gine punkta na wsseczke doswiečza a potwerdzuge (JAZERNICA 1704)
2. prejavovať súhlas: ona hlavú na všecko dosvedčuvala (BR 1785) prikyvovala; dosviedčavať frekv k 1: pakli czo gineho (svedok) wi, abi dosveczaval na ne (ľudí) (TRENČÍN 1598- 1600)