cepy, -ov, zried. cep, -a m.
1. primitívny nástroj na mlátenie obilia: mlátiť c-mi
● mať nohy, ruky (ťažké) ako c-y ťažké, bezvládne; byť (ako) c-om udretý hlúpy;
2. hist. husitská zbraň podobná cepu;
cepový príd.: c-á húžva
capy p. cepy
cep p. cepy
cepy m. pomn. i cep m. (capi, copi, cipi) 1. csl poľnohospodárske náradie na ručné mlátenie obilia: Dakode zrno mláťeľi cepí (Kociha RS); To zme dali na humno a tima cepáma zme to mláťili (Bzenica NB); Cepama ked mu̯ácili dvá, to biu̯o do dvojňice (Štefanov SEN); Doňis capi, budzeme mlacic! (V. Šariš PRE); Už zme pomlaciľi šicko zarno s copami (M. Zalužice MCH); Snopi žita še na mlacarňi u pľevňi vimlaciľi s cipami (Brezina TRB); Cep sa inak chiťí pri klásoví a inak pri ríťoví (Blatnica MAR); Polamal śe deržak s cepa (Smižany SNV) F. má ruki, nohi ako cepi (Rim. Píla RS) - veľmi dlhé 2. vytriasadlá na mláťačke: cepe (Málinec LUČ)
cipy p. cepy
copy p. cepy
čepy p. čapy
cep, obyč. cepy m pomn 1. jednoduchý drevený nástroj na ručné mlátenie obilia: cum tribelo vulgo s czepamy (s. l. 1590); mlatcy na holomnycy cepamy mlatya (KoB 1666); na cepi remen (B. BYSTRICA 1692 E); hunczfut ge ten luteran, ktery ma s cepamy pry humnich bil (KRUPINA 1746); pod gednima cepy slama se lame a zrno se očyssčuge (MC 18. st); x. pren kdybych gj newzal, zaslužil bych cepy (BrV 1794) bitku 2. stredoveká zbraň podobná cepom: czepy zelezne (LIETAVA 1633); bitčj palice priprawená z kožj a w nj olowěna kule neb železne cepy (WU 1750)