výhradný príd. kt. bol niekomu prisúdený al. vyhradený: v-é právo predaja, v-á moc;
výhradne prísl. výlučne, iba, len: o tom rozhoduje v. súd;
výhradnosť -i ž.
výhradný -ná -né príd.
výhradný ktorý bol niekomu vyhradený al. prisúdený • výlučný • monopolný • jediný: výhradné, výlučné, monopolné právo predaja • výsadný • výsostný • zvrchovaný (o práve, právomoci)
výhradný príd. iba niekomu prisúdený, vyhradený, prislúchajúci: v. predaj, v-á moc, v-é právo, v-á výroba;
výhradne prísl. výlučne: Považovala som Annu výhradne za svoju. (Vans.);
výhradnosť, -ti ž.
výhradný príd výnikjúci: schwalorečne kazani nad knezen p. Sauberem Andrašem, swateho, kanonyckého a wyhradnyho radu praemonstratenskym praelatom (MaS 1776)