roveň i rovňa ž. 1. rovný terén, rovina; rovné pole: Tu za starích časuof f takej rouňi bola hruška a šaďe bola iba hora (Hruštín NÁM); Mali zme cholvarek, tam bou̯a taka roveň a tam boli take drevene chau̯upki, chlievi pre kravi (Terchová ŽIL); Prešol som prez jareg na druhi bog a som višol na taku rovňu (Prakovce GEL); Najľepše poľo mal na rovňi (Hendrichovce SAB); Jak taka roveň calkom a visoke stromi a peruňi biju, to mocno ňebespečno (Čemerné VRN); roven (Bobrovec LM); roveň (Kanianka PDZ) F. roveň jag dlaň (Studenec LVO) - rovina menších rozmerov 2. niečo primerané niečím schopnostiam Muzikanti ste, jak sa patrí, len vaše klarinéti sú ván roven neni (Skala TRČ) 3. niekto rovný druhému v určitom vzťahu (vekom, záujmami, vzdelaním, majetkom ap.) al. niečo rovnakej úrovne, rovnocenná bytosť, primeraná vec: Či si ti jemu roveň?! (Košťany n. Tur. MAR); Nájdi si takú, čo je na roveň ťebe! (Návojovce TOP); Čo som ti já roven?! (Lukáčovce HLO); Je mi roveň (Chrasť n. Horn. SNV); Ona ňebula jeho rovňi (Dl. Lúka BAR); Každi sebe hľeda svoju ruveň (Sveržov BAR); Vun moja roveň, mi u jednim roku narodzeni (Bracovce MCH) rovienka ž. zdrob. expr.: k 1 Ag (jeleň) vinšól z hvari na takú rovianku, ta som donho prasknúl (Revúca); Na té višné rovianke te budem šekat (Roštár ROŽ); Lepší gazdovié mali vác po rovience role (Dol. Súča TRČ); Skoro celá rola bóv brech, len na vrchu bola malá roviénka (Šterusy PIE); roviänka (Drienčany RS, Hrlica REV)
rovienka ž dem rovná zem, rovina: odtud malo daleg na gednu rowienku gduce (ORAVA 1658); Janossowi druha rowienka nad Antalowu uboču až po buka (dostala sa) (JAKLOVCE 1740); ked pregdež ces tu lawičku, gest rowgenka ako izba, tam wedla skali (KZ 18. st)