Slovníkový portál Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV

nákova -y -kov ž. podložka z kujnej zliatiny, na kt. sa kuje;

nákovový príd.;

nákovka -y -viek ž.

1. zdrob. k nákova

2. anat. drobná kosť v stred. uchu

nákovka -ky -viek ž.

nákova -vy nákov ž. tech., hut. ▶ liate al. kované teleso rozličného tvaru a veľkosti, na ktorého hornej ploche sa kuje: železná n.; búchať, udierať na nákovu; Kováč Ondro Mitron začal zúrivo trieskať na nákovu. [P. Jaroš] ▷ zdrob. ↗ nákovka

nákovka -ky -viek ž. 1. zdrob. tech., hut. ▶ malá nákova, menší nástroj, na ktorého hornej ploche sa kuje: koniec drôtu zaostríme rozklepaním na nákovke; Do bukového pníka zabijem nákovku. [I. Kadlečík]
2. anat., lek. ▶ jedna zo sluchových kostičiek ucha tvarom pripomínajúca črenový zub s dvoma rozbiehajúcimi sa koreňmi, časť stredného ucha: krátke, dlhé rameno nákovky; šošovkovitý výbežok nákovky; mať nehybnú nákovku a strmienok

nákova, -y, -kov ž. podložka z tvrdého kovu, na ktorej sa kuje: Na nákove vyrábal železný tovar. (Fr. Kráľ);

nákovový príd.;

nákovka, -y, -viek ž.

1. zdrob. malá nákovka;

2. anat. časť stredného ucha

nákovka ž.
1. čiast. strsl babka na kovanie kosy: Zau̯ nákouku a hámrikom nakuu̯ kosu (Králiky BB); nákovka na kosu (Blažovce MAR)
2. doštička na hračke klepáčiku, na ktorú udieralo drevené kladivko: nákofka (St. Turá NMV)