divok m. 1. jtrenč divá sviňa: Zajtrá buďe polouka na ďivokóv (Bobot BÁN) 2. expr. divoký človek, grobian, divoch: To je takí ďivok, ani se nepozmlávä zo šlovekom (Revúca); Ten dzivok zaś svoju ženu bil za ňič (Spiš. Štvrtok LVO); dživok (Sirk REV) F. ďivoka aňi jarmom ňeskroťíš (Bánovce n. Bebr.) - ostane navždy divochom
diviak, divok m samec divej svine: kdy brawa dywyaka opalowaly (KRUPINA 1699); ril guž ďiwok w prsách Renaitowich (BR 1785); diwiaki (:diwe brawi:) (PONIKY 1786) P. tpn Dywek (Diviaky n. N. 1246 VSS); t. Dyvak ( 1260), Dyvek ( 1264 Diviaky VSS)
divok2 p. diviak
divok1 m divý, plachý kôň: tri kone pogal ze sebu, treteho diwoka počerneho, bogazliweho (PONIKY 1786)