Slovníkový portál Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV

vodič -a m. živ. kto niečo vedie, vodí: v. auta, trolejbusu; v. bábok (v divadle);

vodička² -y -čiek ž.;

vodičský príd.: v. preukaz; v-á prax;

vodič -a mn. -e m. neživ. odb. vodivá látka; z nej zhotovený predmet: v. elektriny, zlý v. tepla; nulový v.

vodičský -ká -ké príd.

vodičský p. vodič¹

vodič¹, -a, mn. č. -i m.

1. kto vodí niekoho al. niečo, kto udáva niekomu al. niečomu smer cesty; kto usmerňuje pohyby niekoho al. niečoho: v. dobytka; v-i mulíc (Žáry); div. v. bábok;

šport. športovec (bežec, motorista ap.), ktorý ide pred pretekárom, aby mu umožnil lepší výkon;

poľov. (mn. č. -e) pes, ktorý vodí poľovníka k postrelenej zveri;

2. kto vedie, usmerňuje, riadi chod motorového al. elektrického vozidla: v. auta, motocykla, traktora, v. električky, elektrického vlaku; v. tanku;

vodička², -y, -čiek ž.;

vodičský príd. patriaci vodičovi; určený pre vodiča: v. preukaz; v-á skúška; v-á (ochranná) búdka (na traktore)