chcieť chce chcú chci! chcejúc chcel chcený nedok.
1. ako modálne sloveso v spoj. s neurč. vyj. a) vôľu, chuť, úmysel (pri zápore odmietanie) činiteľa konať dej, mieniť: ch. ísť do kina; chce dosiahnuť úspech, (ne)chce sa učiť; chce sa ukázať; čo tým ch-š povedať? b) iba v zápore (o veciach a javoch) nejestvovanie predpokladov konať dej: nechce pršať, rana sa nechce hojiť, rádio nechce hrať
2. želať si, žiadať, túžiť po niečom: ch. nový bicykel, ch. mlieka/-o; ch-m, aby si to vedel; národy nechcú vojnu
3. želať, žičiť: ch-m mu dobre, (ne)chce mu zle
4. hovor. s opyt. zám. vyj. neurčitosť: choď, kde ch-š kdekoľvek; rob, čo ch-š čokoľvek; choď, s kým chceš s kýmkoľvek
● (či) ch-š, (či) nech-š v každom prípade; má, čo ch-l a) dosiahol svoj cieľ b) iron. sám sa potrestal; chce mať s tým pokoj, expr. chce to mať z krku rád by sa toho zbavil; → vie, čo chce; robí, čo chce; čo sa babe (za)ch-lo, to sa babe (pri)snilo
// chcieť sa ako modálne sloveso v spoj. s neurč. vyj. chuť, vôľu (v zápore nechuť, nevôľu) konať dej: (ne)chce sa mi spať, žiť, nech-lo sa mu (ísť) do roboty