kornet [-n-] -tu pl. N -ty m. (hudobný nástroj)
kornet [-n-] -ta pl. N -ti m. (dôstojník)
kornet1 [-n-] -tu pl. N -ty m. ⟨tal.⟩ hud. ▶ plechový nátrubkový dychový hudobný nástroj s ventilmi: zatrúbiť na kornete; hrať druhý k. hrať jeho part; zoskupenie kornetov so sláčikovým orchestrom; Vrieska kornet. [V. Šikula]; Zaznie fanfára kornetu. [V. Klimáček]
kornet2 [-n-] -ta pl. N -ti m. ⟨fr.⟩ hist., voj. ▶ (v niektorých krajinách) najnižšia dôstojnícka hodnosť, najmladší dôstojník eskadróny, jazdeckej jednotky, ktorý mal vo svojej výbave aj rovnomenný hudobný nástroj, vojenský trubač; neskôr dôstojnícka funkcia v jazdectve al. v pechote, podporučík: začať vojenskú kariéru ako k.
kornet1 -a mn. N -i m. ‹f› hist. najnižšia dôstojnícka hodnosť jazdeckej kompánie, vojenský trubač; neskôr jazdecký dôstojník v hodnosti práporčíka a dôstojník pechoty (v rus. cárskej armáde) v hodnosti podporučíka
kornet2 -u mn. N -y m. ‹t› hud. dychový plechový náustkový nástroj s ventilmi, ktorý vznikol v 19. stor. z poštového rohu;
kornetový príd.
kornet1, -a m. zastar. najnižšia hodnosť jazdeckého dôstojníka v XVIII. a XIX. stor.
kornet2, -u m. trúbkovitý, sopránový dychový hudobný nástroj;
karnet p. kornet1
kornet1 [ko-, ka-] m fr/nem voj nižší jazdecký dôstojník: (pltníci) korneta z regimentu wozeli; karnet z regimentu Lobkowicz (ŽILINA 1689; 1718); kornetowi neb zastawnjkowi 2 (kone dávajú na foršpont) (Kur 1782); -ov príd privl: nagali sme dwa kone, ket pana kornetowu partieku odwazali na Dobroniwu (KRUPINA 1734)
kornet2 m tal plechový dychový hudobný nástroj: nadoby muzyckie, ktere nadjmane bywagj gako usty pjsstalka, ssalmage, cynek (:kornet:), trúba (OP 1685)