rtuť, správ. ortuť
ortuť [or-, er-], čes rtuť ž, ortut m lat chem tekutý kovový prvok striebornej farby: nad žiwe stribro neb rtut nic nenj diwnegssjho (KoB 1666); žiwé střjbro (:ortút:) wždycky jest stopené a zžjra kowy (OP 1685); s popele geho (jaseňa) a z ortutu mast vdelana dobra gest pro osutie (HL 17. st); kupilo sa ortutu na wipraovany zlata (PUKANEC 1724); zwar pol funta olega s bedrnjkom a ortutom, kdy ochladne, wleg mu (koňovi) do hrdla z bilkom wagečnim (RO 18. st) L. o. živá živé striebro: wezmi omanu a stareho sadla, wimocz ge dobre (v) ortuti ziweg (PR 18. st); ginak werchni mu (dýchavičnému koňovi) rtut žiwu, nech ho probehne (RG 18. st) P. tpn Ortholt Ortutova ( 1414 VSO); w ten čas pan Kéry Janos wladal yak Badyn, tak tež y Ortut (s. l. 1676)
rtuť p. ortuť