Slovníkový portál Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV

čeľusť -e ž.

1. párová lebková kosť, v kt. sú zuby: horná č.; dolná č. anat. sánka

2. obyč. mn. tech. súčasť stroja, nástroja na zovretie, pridržanie ap.: č-e klieští, brzdové č-e

3. obyč. mn. čeľustie;

čeľusťový príd. k 2, 3: č-á brzda, č. drvič;

čeľustný príd. k 1: č. kĺb, uhol

čeľusťový -vá -vé príd.

čeľusťový -vá -vé príd. 1. ▶ vzťahujúci sa na čeľusť, hryzavé ústrojenstvo nižších živočíchov: č. nervový uzol; č. článok hlavy; čeľusťové hmatadlo bočný prívesok čeľuste článkonožcov
2. tech. ▶ založený na princípe čeľustí, súčastí nástrojov, mechanizmov na zovretie, na pridržanie niečoho: č. drvič zariadenie na drvenie veľkých kusov rudy a hornín približovaním pohyblivej čeľuste k pevnej; čeľusťová brzda brzdiaca pritlačením čeľustí k brzdovému kotúču; čeľusťová závitnica; na ohýbanie hrubých plechov sa používajú čeľusťové ohýbacie stroje

čeľusť, -te (star. i -ti) ž.

1. kosť v prednej spodnej časti hlavy, v ktorej sú vrastené zuby: horná č.; dolná č. sánka; predná, zadná č. (u včiel);

2. ľud. obyč. v mn. č. čeľuste otvor, dvierka do pece, kachieľ, čeľustie: čeľuste na kachliach (Kuk.); A tu milé deti poď so starou pred pec a prosto s ňou do čeľusti. (Dobš.)

3. tech. časť stroja, prístroja al. nástroja na zachytávanie, čeľustie: napínacia, závitová č.;

čeľustný príd. k 1: č. kĺb, č. uhol;

čeľusťový príd. k 1, 2, 3: č. kĺb; č. drvič, č-á spojka