poškrabať, -e, -ú i poškriabať, -e, -u dok. (koho, čo)
1. prejsť nechtami al. iným ostrým predmetom po pokožke (najmä pri svrbení): p. si hlavu nechtami; Poškrab ma na chrbte! — Jerguš ho (psa) poškrabal za ušami. (Ondr.); pren. expr. Poškrabte hocktorého takzvaného renegáta, nájdete zemka a Slováka (Vaj.) bližšie preskúmajte, vyšetrite.
2. škriabaním ostrým predmetom poškodiť, rozryť, poraniť na povrchu, doškriabať: p. niekomu ruky, p. sklo, nábytok; poškriabaný nos (Hruš.) Učňa po tvári poškriabal. (Taj.) Dajte pozor, aby vás (šíp) nepoškriabal. (Tim.) Poškrabala (dukát) nechtíkom a zlatá blanka zišla z neho. (Jégé); pren. expr. (zem) poškriabu naším dreveným pluhom (Kuk.) plytko, nedostatočne poorú
|| poškrabať sa i poškriabať sa
1. nechtami al. iným ostrým predmetom si prejsť po pokožke (najmä pri svrbení): p. sa na chrbte; Predseda sa poškrabal nechtami na zátylku. (Jes.) Pani Turčianska sa poškrabala v bielučkých vlasoch. (Jégé); p. sa za uchom, za ušami, i pren. prejav nepríjemného prekvapenia, zarazenia, rozpakov: Zamrzelo ho, až sa poškrabal za ušami. (Kuk.)
● Kde koho svrbí, tam sa poškriabe (poškrabe) (prísl.) čo koho trápi, v tom si pomôže.
2. ostrým predmetom, škriabaním sa poraniť, poškodiť sa na povrchu: p. sa drôtom, tŕním, p. sa na tvári, na rukách
poškriabať, poškriabať sa p. poškrabať, poškrabať sa
škrabať, -e, -ú, -úci i škriabať, -e, -u, -úci nedok.
1. (čo, koho i bezpredm.) niečím ostrým (nechtami, pazúrmi ap.) po povrchu drieť, driapať: mača škriabe (Bedn.); žiletka škriabe (Tat.); Cítil, ako škrabú šedivé kostrnky. (Vaj.)
2. (koho, čo) niečím drsným po povrchu šúchať, trieť, škrabkať: (Môcik) škrabal si hlavu. (Taj.) Ticho narúšala krava, škrabúc si lalok. (Pláv.); pren. neos. škrabe (škriabe) ma v hrdle mám v hrdle nepríjemný, bolestivý pocit (obyč. sucha);
3. (čo, čo z čoho) nejakým ostrým predmetom odstraňovať povrchovú vrstvu z niečoho, zoškrabovať, olupovať: š. zemiaky, zeleninu; š. kôru zo stromov; š. z tanierov prischnuté zvyšky jedál; Škrabali sme nožom tuhé olovo, či v ňom pod povrchom nie je zlato. (Zúb.)
4. (čo do čoho, kam) ostrým predmetom (klincom, rydlom ap.) ryť, vyrývať do niečoho ryhy: š. ihlou čiary do asfaltovej vrstvy; Deti šindľovú dosku držali v ruke a klincom škrabali na ňu písmená. (Al.)
5. hovor. expr. písať (obyč. nepekne, nečitateľne): Gašpar opraví si brko, počne škrabať. (Ráz.) Kopytnický sedel za stolom a škriabal. (Vaj.)
6. hovor. expr. (čo komu) nasilu brať, driapať: š. niekomu niečo z rúk;
dok. k 1, 2 poškrabať, poškriabať, k 3 oškrabať, oškriabať, zoškrabať, zoškriabať, k 5 naškrabať, naškriabať, k 4, 6 vyškrabať, vyškriabať
|| škrabať sa i škriabať sa
1. trieť sa po povrchu niečím drsným, šúchať sa: š. sa za uchom, š. sa vo vlasoch, š. sa na (po) chrbte, na (po) prsiach;
2. expr. s námahou stúpať, postupovať, pohybovať sa smerom hore, driapať sa: š. sa na strom, š. sa hore kopcom, š. sa na skalu (po skalách); Tak sme sa škriabali na tú Maguru. (Pláv.); pren. expr. Učím mu syna, aby sa škriabal z triedy do triedy (Tomašč.) aby mohol postupovať do vyšších ročníkov. (Širanec) škriabal sa po zodratých chrbtoch dedinčanov vyššie (Jil.) zlepšoval si svoje postavenie na úkor dedinčanov.
3. hovor. expr. (odkiaľ, kam) schádzať, vychádzať (obyč. ťažko, s námahou); zliezať, vyliezať: (Pražeň) sa počal škriabať z lavice, že ide von z domu. (Tim.) Starý sa škriabal z pece ťažko vzdychajúc. (Min.);
dok. k 1 poškrabať sa, poškriabať sa, k 2, 3 vyškrabať sa, vyškriabať sa