Slovníkový portál Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV

pobožný príd. kto (obyč. aj navonok) prejavuje svoje náb. cítenie, zbožný, nábožný;

pobožne prísl.;

pobožnosť -i ž.

1. iba jedn. k pobožný

2. náb. úkon, obrad: ranná, večerná p., p. krížovej cesty

pobožnosť -ti -tí ž.

pobožnosť dodržiavanie náboženských zásad • zbožnosť • nábožnosť (prejavovanie viery v Boha): bol známy svojou pobožnosťou, zbožnosťou, nábožnosťou • pejor.: pobožnostkárstvo • svätuškárstvo (neúprimná, pokrytecká pobožnosť) • bigotnosť (prepiata pobožnosť) • kniž.: religiozita • religióznosť

pobožnosť¹, -ti ž. bohoslužobné úkony, obrady: ranná, večerná p., vykonať, odbaviť p.

pobožný príd. oddaný viere, náboženstvu, nábožný: p. človek, p-á starenka;

pobožne prísl.: p. sa modliť, spievať; Stará vzdychla pobožne. (Kuk.);

pobožnosť², -ti ž. nábožnosť

pobožnosť ž.
1. nábožnosť, zbožnosť, bohabojnosť: Pobožnosťi učia roďičie svoje ďeťi (Návojovce TOP); To je mi pobožnošč, šva len do kostela chodžíš, a tam se nemodlíš (Kameňany REV); Medzi ščilejšú mláďežú ňevidzed uš pobožnosci (Bošáca TRČ)
2. obyč. mn. č. náboženské úkony, obrady: Vo Velkon tíňňi sa konajú šeliake pobožnosťi (Návojovce TOP); póbedňajšie pobožnosťi (Kláštor p. Zniev. MAR)