milenec -nca m.
1. muž v ľúbostnom vzťahu k žene, milý: mať m-a
2. iba mn. milenci muž a žena v ľúbostnom vzťahu, ľúbostný pár;
milenka -y -niek ž. milá;
milenecký príd.: m. vzťah;
milenecky prísl.
milenka -ky -niek ž.
Milena -ny Milien ž. ▶ ženské rodné (krstné) meno ▷ dom. Mila Mily Míl; zdrob. Milenka -ky -niek
milenec -nca pl. N -nci m. 1. ▶ muž, ktorý má intímny ľúbostný vzťah so ženou (často vydatou): náruživý, nesmelý, žiarlivý, nestály m.; mať mladšieho milenca; stretávať sa tajne s milencom; rozísť sa s neverným milencom; striedať milencov; žena ho opustila kvôli milencovi; našla si nového milenca; Mladomanžel pristihol svoju manželku s milencom a obidvoch zastrelil. [P. Jaroš]; pren. Teda ako morálny staromilec a zároveň milenec života som ctiteľom rodiny a v rodine stále vidím základňu. [L. Ťažký] milovník života 2. iba pl. milenci ▶ muž a žena v ľúbostnom vzťahu, milenec a milenka, milenecký pár: milenci v objatí; nežné bozky milencov; roztúžená dvojica milencov; povesť o večných milencoch Tristanovi a Izolde; milenci sa držali za ruky; všetci vedeli, že sú milenci; Do električky vošli stúlení milenci. [D. Kováč] ▷ milenka -ky -niek ž.: žiarlivá, neverná m.; rozchod s dlhoročnou milenkou; odchod od manželky k mladšej milenke; vydržiavať si, nájsť si milenku; stretávať sa s milenkou; povrávalo sa, že má novú milenku
milenka žena v ľúbostnom vzťahu obyč. k ženatému mužovi • hovor. frajerka • priateľka (zjemňujúco): už rok má priateľku • kniž. zried.: milostnica • milenica: mať milostnicu • kurtizána (v minulosti mimomanželská družka vysokopostavených osôb): kráľove milenky, kurtizány
milenka, -y, -niek ž. žena v pomere k mužskému, s ktorým má ľúbostný pomer; milá: verná, falošná m.
milenka ž žena majúca ľúbostný pomer, milá: milugjcy ženjch milenku swu wolá (MP 1718); amasia: mylownica, milenka (KS 1763); tam se bude lucžiti mily od milenky (SQ 1781); vzkažte mej milence, ať pro mne neplače (PV 18. st)