rečník, -a, mn. č. -ci m.
1. kto prednáša reč, kto reční, kto má prejav (obyč. pri slávnostných príležitostiach): slávnostný r., parlamentný r.; politický r; pohrebný r. (Taj.); V diskusii prehovoril rad rečníkov (Sev.) diskutérov.
2. kto vie plynne, pohotovo hovoriť, najmä na verejnosti, kto vie diskutovať: dobrý, zlý, pohotový r.; rodený r. talentovaný;
rečníčka, -y, -čok ž. rečnícky príd. i prísl.: r. talent, r-e nadanie; r. prejav; r-a tribúna, r-a otázka, r-a pauza; r. nadaný