omámený -ná -né 2. st. -nejší príd.
omámený -ná -né 2. st. -nejší príd. (i čím) 1. ▶ majúci oslabené vedomie a otupené zmysly, obyč. požitím alkoholu al. pôsobením narkotických látok; svedčiaci o tom: o. pohľad, spánok; omámené telo, oči; omámená hlava mu kvická na stôl; jeho omámená myseľ zachytila iba útržky rozhovoru; z práškov na spanie je cez deň ešte omámenejšia ako z nespavosti samotnej; Doteraz už vypil najmenej sedemdecovku anglického džinu, hoci nemal omámený výzor ani oči. [J. Johanides] 2. ▶ zasiahnutý silným (obyč. kladným) citovým, zmyslovým zážitkom, očarený: z tej dievčiny sme už nemohli byť omámenejší
očarený silno zasiahnutý kladným citovým zážitkom spojeným s obdivom; svedčiaci o tom (op. sklamaný) • očarovaný: hľadel na ňu očarený, očarovaný; očarený, očarovaný pohľad • nadšený • dojatý (spojený s nadšením al. dojatím): byť nadšený, dojatý kvalitou umeleckého prednesu • omámený • zmámený • opojený • oslnený (veľmi silno zasiahnutý citmi, obyč. obdivom): byť omámený, opojený hrou; pri pohľade na tú krásu zostal celý oslnený • uveličený • kniž.: uchvátený • okúzlený • fascinovaný: celkom bol uchvátený, okúzlený malebnosťou prírody; sledoval ju fascinovaným zrakom • expr. opitý: bol opitý od šťastia
omámený 1. ktorý je zbavený jasného vedomia, zmyslov; svedčiaci o tom • zmámený • omráčený: po užití uspávacích liekov bol celý omámený, omráčený; omráčený padol dolu tvárou • utlmený (čiastočne zbavený jasného vedomia): pacient je ešte utlmený po narkóze • expr. omarený • hovor.: oťapený • ovalený: po prebdenej noci ostal omarený; od únavy bol celý oťapený, ovalený • zried. ošialený (zachvátený ošiaľom): od radosti bol až ošialený
2. p. očarený
omráčený 1. ktorý (obyč. vplyvom úderu do hlavy) stratil vedomie • ochromený • expr. ohlušený: boxer ostal po zásahu súpera omráčený, ohlušený • expr. omarený: vstal ako omarený • omámený (s trochu oslabeným vedomím): chodil ako omráčený, omámený
2. p. prekvapený, užasnutý
omámený príd. ktorý je bez jasného vedomia, zmyslove otupený, opojený; očarený: stáť, dívať sa, chodiť, pracovať ako o.; o-á hlava; o. láskou, pýchou, nádherou ap.; o. cit človeka (Fig.); o-é oči (Kuk.);
omámene prísl.;
omámenosť, -ti ž.
omámený príd 1. majúci otupené zmysly: opojený, očarený: mnozi pro gegi (dospelej dievčiny) peknost a krasu omameni sucze musely se s tohoto sweta odebraty (TC 1631); conturbatus: pomámeny, omámeny (KS 1763); on (mládenec) též hríšnú lásku bil omámený (BR 1785); omamene osoby ženske, wi zaslepeny ptacy muzacy, mladency, parobcy a ženačy, ktery gako na lep k niektereg osobe zamilowaneg prilezugete, chodite a po mnohich spowedach nisst se nepolepssugete (MiK 18. st) 2. poblúznený, pomätený: Jan Krstitel za czloweka wssetecneho, nibrz diablem omameneho, od ffarizeu počten bil (ZA 1676); o, omamenj rodičowe, do gakeg slepoty upadate, merkugte, abi ste pre wassu slepotu do pekla newpadly (MiK 18. st); reholnikowy když se diabel w hroznem parsume w noci ukazal, tak se prelekel, že na druhy den wssecek omameny chodil (MK 18. st); subst o. m duševne chorý, blázon: phreneticus: omámený, otressťeny, smyslem pominuty, w zlég nemoci powstaweny; morio: blázen, dworny blázen, omameny (KS 1763) L. lympho: oblázňugem, zblázňugem, otresstugem, nemudrého činjm, otressteného, omámeného činjm (KS 1763) vydávam sa za blázna