kovanie -ia s. kovová súčasť niečoho: ozdobné k., k. oblokov, k. na nábytku
kovanie -nia -ní s.
kovanie -nia -ní s. 1. iba sg. tech. ▶ tvárnenie kovových materiálov za tepla al. za studena, pri ktorom materiál leží na pevnej podložke (na nákove, v zápustke) a žiadaný tvar sa dosahuje pôsobením sily vyvolanej obyč. dopadom kladiva al. tlakom lisu: ručné, strojové k.; voľné k. na nákove; zápustkové k. v zápustke 2. ▶ kovová súčasť okien, dverí, skríň a iných predmetov, slúžiaca napr. na spájanie, otáčanie, posúvanie al. na ozdobu: bezpečnostné k.; nábytkové, stavebné, tesárske k.; k. saní, mreží; celoobvodové k. okien; obývacia stena so zlatým kovaním; opasok s ozdobným bronzovým kovaním; kožená taška s mosadznými kovaniami ▷ ↗ i kovať
kovanie kovaná súčasť niečoho • okovanie • okutie: kovanie, okovanie, okutie na dvere
kovanie, -ia str. kovaná súčiastka niečoho: k. voza, k. na oknách, na bráne, na truhle, na skrini, k. na puške
kovanie [-í] s okúvanie, okutie: kopita kaž na kowani wiztruhaty podle strely k pate (RG 18. st); fabricatio: kováni (LD 18. st)