kárať, správ.
1. karhať, napomínať
2. trestať
kárať -ra -rajú -raj! -ral -rajúc -rajúci -raný -ranie nedok.
kárať -ra -rajú -raj! -ral -rajúc -rajúci -raný -ranie nedok. zastar. (koho, čo) ▶ prejavovať nesúhlas s konaním niekoho, niečoho, napomínať, karhať, hrešiť: k. neposlušné deti; k. hlučných výtržníkov; Tuší, že Štúr nad jeho rozhodnutím oženiť sa nekývne blahosklonne rukou. Bude ho iste kárať. [T. Winkler]; Nazdal sa, že ho bude kárať, poúčať, ale odrazu sa zarazila a pokračovala vľúdnejšie. [P. Kováčik]; Pes srdnato štekal. Káral ho ostrý ženský hlas. [A. Chudoba] ◘ parem. hriechy mladosti kára Boh na staré kosti ▷ opak. káravať -va -vajú -val; dok. ↗ pokárať
kárať správ. karhať
kárať, -a, -ajú nedok. kniž. (koho za čo) prísne napomínať, hrešiť, karhať; trestať: (Učiteľ) poučoval, káral, napomínal. (Fr. Kráľ) Hádam ťa za to teraz boh kára. (Tim.) vychovávať bez trestania a kárania (Šolt.);
opak. káravať, -a, -ajú;
dok. pokárať, skárať
|| kárať sa zastar. činiť pokánie: Kárajte sa všetci toho sveta dráči! (J. Kráľ)
kárať nedok. hrešiť, karhať: kárať (Hor. Lehota DK) F. co ce ozdaj Marija kare, či co? (Medzany SAB) - čo tu vyvádzaš, čo sa s tebou robí?; tota choroba me kare (Vranov) - trápi, nivočí, sužuje
kárať ndk 1. trestať: bez meskane karaty a straffaty (JELŠAVA 1567); prawom meskym karany byl (P. ĽUPČA 1569); podle práva a krajiny maji jse karati a exequirowati (MB 1759); otca mi karali, ja sem i zanho zaplaciel (ABOV 1783); za prestupky v penezach karat ge zakazano (LEVOČA 1785) 2. napomínať, karhať: (učňa) ma mystr rečmi prísnegssimy karaty (TRENČÍN 1663); redarguo: domluwám, kárám twrdými slowi (WU 1750)